Príhovor študentky Simony Valkovskej na spomienkovom zhromaždení pri príležitosti 2. výročia vraždy Jána Kuciaka

Vážení spoluobčania,
chcem sa vám v mene všetkých martinských študentov poďakovať za to, že sme ani po dvoch rokoch nezabudli na udalosť, ktorá ovplyvnila vnímanie vecí dejúcich sa na Slovensku, všetkých z nás. Vražda Jána a Martiny nepoznačila iba ich rodiny, priateľov a kolegov, ale tento krutý skutok poznačil občanov z celého Slovenska. Občanov, ktorí už znovu nechcú prísť o svoju slobodu. Občanov, ktorí chcú žiť v štáte, ktorý ich chráni, a nie v štáte, ktorý hrá svoju vlastnú šachovú partiu a ohrozuje tým práve ľudí, o ktorých sa má starať a ktorých má brániť.

Zavraždení boli tí, ktorí nič nespravili. Jediné, čo chcel Ján dosiahnuť, bolo, aby sme sa my všetci dozvedeli o praktikách, ktoré sa dejú. Vo veku 27 rokov mnoho ľudí iba dokončí vysokú školu a začína si hľadať prácu, prípadne zakladať rodinu.

Títo dvaja ľudia nemali príležitosť si ani povedať svoje áno, nemali príležitosť začať svoj život ŽIŤ.

Študenti stredných škôl majú približne od 14-19 rokov, čo nie je oveľa viac ako bol vek Jána a Martiny. Máme sa teraz báť hovoriť svoj názor a vyjadrovať ho pred verejnosťou aj keď je podložený faktami? Máme sa báť hovoriť pravdu? Verím, že to nie je rozhodnutie, ku torému by sme sa mali prikloniť. Od útleho veku nás doma aj v škole učia, že klamať sa nemá a pravda aj tak vyjde najavo. Ale ako je možné, že keď dospejeme, tak sme trestaní za to, že vyjadrujeme svoj názor a pomocou pravdy otvárame oči druhým? Rada by som citovala prvého československého prezidenta Tomáša Garrigua Masaryka: „Raz som povedal, demokracia je diskusia, ale pravá diskusia je možná iba tam, kde si ľudia navzájom dôverujú a poctivo hľadajú pravdu. Demokracia, to je rozhovor medzi rovnými, v mysli slobodnými občanmi pred celou verejnosťou.“ Všetci by sme mali byť zapojení do rozhodovania o budúcnosti, avšak je smutné, že mnoho z nás si povie, že ich hlas aj tak nič nezmení, a preto radšej nechajú iných rozhodnúť a nevyužijú svoju šancu. Áno, z tohto pohľadu to vyzerá tak, že nám na tom ani nezáleží, ale je v skutočnosti príčinou, že nám chýba dôvera a pravda? Ako môže niekto veriť iným, svojim potenciálnym zástupcom, keď si pred svoju tvár neustále dávajú nejakú masku? Je možné veriť tomu, koho pravú podstatu nepoznáme? Je možné veriť v jeho pravdu? Je to naozaj pravda?

Pravdu treba poctivo hľadať a nesmieme sa jej vzdať, lebo ak by sa tak stalo, demokracia a vlastne celý tento systém, by sa vrátil späť do starých čias, kedy bol občan povinný ho nasledovať a na nič sa nepýtať. Ani po dvoch rokoch od tspomínanej udalosti sme sa nevzdali pravdy, nevzdali sme sa sna žiť vo svete bez korupcie a lží. Vieme, že nemôžeme nechať pravdu zapadnúť prachom a nechceme byť kŕmení klamstvami. Nenechajme sa slepo zmanipulovať. Pátrajme po pravde a žiadajme, aby sa konala spravodlivosť.

Uctime si pamiatku Jána a Martiny aj tým, že sa taktiež budeme zaujímať o pravdu. Ako povedal už osvietenský filozof Jean-Jeacques Rosseau: ”Lož má nekonečné množstvo kombinácií, no pravda má len jeden spôsob bytia.” Dosiahnime, že práve tento spôsob, práve pravda, bude vnímaná ako samozrejmosť a ľudia za ňu nebudú potrestaní.

Vážení spoluobčania, je čas aby nastala aspoň takáto zmena.

Simona Valkovská