Na stretnutí “inovatívnej skupiny” nám dal pán riaditeľ zadanie, aby sme si spomenuli na obdobie, keď sme boli my študentmi, a aby sme sa zamysleli, ktorí z našich učiteľov boli efektívni, či neefektívni, a čo ich takými robilo. Nazdávam sa, že to je zmysluplná úloha. Neverím, že dnes existuje učiteľ, ktorý by nebol inšpirovaný niektorým zo svojich učiteľov. No zároveň pochybujem, že sa často zamýšľame nad tým, čo našich študentov odrádza od učenia sa, alebo čo im dáva motiváciu učiť sa lepšie. Taktiež neviem, či je správne, aby mal žiak niektorého učiteľa ako svoj model, no dáva nám to príležitosť zamyslieť sa detailnejšie nad tým, ako nás tí najlepší učitelia inšpirovali, povzbudili, či motivovali.
Druh školy, do ktorej chodíš – jej história, zloženie, ethos – určite ovplyvňujú učitelia, ktorí v nej učia. Ja som navštevoval bežnú školu, ktorá bola známa v oblasti, kde som vyrastal. Mala už vyše 300-ročnú históriu a bola to len chlapčenská škola gymnaziálneho typu s vysokým dôrazom na akademické výsledky. Bola to tiež internátna škola, čiže asi jedna tretina študentov nebola z nášho mesta a bývali na internáte.
Učili tam aj ženy-učiteľky, i keď mňa dlhodobejšie učili iba tri učiteľky počas siedmich rokov, čo som školu navštevoval. Pedagógovia boli z rôznych prostredí a rôznej úrovne profesionality a „nátur“ – mali sme tam klasických vedcov, sociálnych revolucionárov, a tiež armádne typy. Mali sme aj jedného či dvoch, ktorí boli násilníci. Mali sme aj takých, ktorí nevedeli dať správanie žiakov v triede do poriadku. Niektorí boli efektívni v tom ohľade, že keď si sa naučil ich poznámky, test si spravil bez problémov. Iní zase boli dobrí po ľudskej stránke, no príliš veľa ťa nenaučili. Pre mňa najkvalitnejším učiteľom bol náš waleský telocvikár, pán Lynn James.
Na prvý pohľad bolo jasné, že pán James bol z Walesu. Ihneď to bolo zrejmé z jeho silného prízvuku. Jeho hlas bol naozaj jedinečný: keď na ihrisku kričal príkazy, aj keď bol nahnevaný, bolo ho počuť na kilometre ďaleko; no keď sa s tebou rozprával tvárou v tvár, hlas mal veľmi jemný, tichý a upokojujúci. Rovnako dôležité na ňom bolo, že miloval šport ragby. Každý Angličan vám povie, že Walesania ragby milujú, no pán James ho miloval viac ako ktokoľvek iný. Keď som nastupoval do školy, vôbec sa mi tento šport nepáčil, no postupne som v ňom našiel aj ja svoju záľubu.
Moje prvé stretnutie s ragby nebolo vôbec povzbudivé. Na prvom tréningu s pánom Jamesom som sa ani nedotkol lopty; iba sme behali po ihrisku a tiež po blate na kraji ihriska. Na prvý zápas ma vybrali iba kvôli mojej výške a celkom dobrej rýchlosti behu. Prehrali sme 32:0 s tímom, ktorý bol omnoho technickejší a kvalitnejší ako ten náš. Bolo to úplne demoralizujúce až do chvíle, kedy sme sa na ďalšom tréningu o tomto zápase rozprávali s pánom Jamesom. Ako prvé nás pochválil, že sme sa snažili podľa svojich najlepších schopností a že sme to nevzdali. Potom poukázal na všetky kvality hry druhého tímu, v ktorých boli od nás lepší. Následne nám povedal, že všetko toto budeme trénovať a pomaly začneme niektoré zápasy vyhrávať. A tiež, že ešte s tými lepšími veľa zápasom prehráme. Ale, že sa určite zlepšíme, lebo nás bude trénovať.
Pán James mal svoje výstrednosti. Na ihrisku nám vždy bolo jasné, že keď začal hovoriť o Tescu, bol nahnevaný. Keď naši útočníci nedostatočne išli po lopte, hovoril, že v Tescu v rade pri pokladni je viacej agresivity, ako vidí v nás. Alebo keď náš obranca hral tak predvídavo, že mu protihráč zobral loptu, tak pán James hovoril, že sa s plným nákupným košíkom dokáže vyhnúť ostatným nakupujúcim v preplnenom Tescu lepšie ako naši obrancovia. Keď som si raz pri zápase zlomil nohu a pán James ma prišiel navštíviť do nemocnice, samozrejme v ruke mal igelitku z Tesca.
Mnohé krásne spomienky na školu sú prepletené aj so smútkom, u mňa je to najviac v prípade pána Jamesa. Keď nebolo dostatok rozhodcov, robieval rozhodcu na zápasoch aj on. Raz sa stalo, to som mal 17 rokov, že chlapca z druhého tímu jeden z našich zrazil na zem, a keď sa na neho išiel pán James pozrieť, či je v poriadku, skolaboval. Ihneď sa zbehli okolo naši rodičia, ktorí boli na zápase, medzi nimi aj môj otec, a tuším tam bol aj nejaký lekár. Zavolali záchranku, no pánovi Jamesovi už nedokázali pomôcť. Zomrel priamo tam na našom ragbyovom ihrisku. Mal iba 52 rokov.
Samozrejme veľa sa o tom v škole aj v meste následne rozprávalo. Pána Jamesa mnohí poznali, hlavne ako zdravého športovca. Muži v strednom veku sa začali obávať o svoje zdravie. Viacerí spomínali, že zomrel na mieste, ktoré miloval a keď robil to, čo mal najradšej. Celú školu samozrejme naplnil smútok, no a keďže sme boli samí “chlapi”, len ťažko sa nám tieto pocity vyjadrovali.
Potom prichádza proces uzdravenia zo smútku. Náš učiteľ náboženstva mal na pohrebe výborný príhovor. Začal odľahčene tým, že pán James by zrejme nechcel, aby sme vysedávali v kostole, ale aby sme boli všetci na ihrisku, nech môže začať zápas. Tiež ale pridal príbeh, ktorý som si zapamätal. Bol veľmi jednoduchý, a veľmi dobre zhrnul osobu pána Jamesa: Bol deň rodičovského združenia. Rodičia jedného žiaka obišli takmer všetkých učiteľov a takmer si zo svojho syna zúfali, celý čas totiž počúvali iba: “Nesnaží sa dostatočne”, “Zrejme prepadne”, a podobne. Potom prišli k pánovi Jamesovi, a ten im povedal: “Vyzerá veľmi sľubne”, “Myslím, že je jeden z najlepších”. Neviem, o koho presne išlo, no som presvedčený, že tomu chalanovi sa dnes v živote darí a je úspešný.
Ragby bola pre pána Jamesa tá hlavná vec. Vyžaroval z neho zápal pre tento šport, a inšpiroval generácie chlapcov, aby zdieľali jeho lásku ku športu. No to nie je ešte celý príbeh. Dokonca aj tí chalani, ktorí nemali radi šport, hovorili o pánovi Jamesovi v dobrom. Bol síce prísny a nekompromisný, no zároveň nežný a citlivý; mal síce extra zvláštny a excentrický zmysel pre humor, no zároveň vedel, kedy má byť vážny. Kritizoval, keď to bolo potrebné, ale tiež vedel, kedy skôr potrebuješ povzbudenie. Rozdával veľa svojho času a v každom videl vždy to najlepšie.
Občas rozmýšľam, či by som si pána Jamesa vážil rovnako, ak by nebol odišiel tak skoro a nečakane. Myslím, že práve jeho smrť bola tým okamihom, kedy som si začal uvedomovať, čo všetko nám učitelia dávajú. Často na neho spomínam, a aj preto bol prvý, kto mi napadol, keď sme dostali od nášho riaditeľa toto zadanie.
James Baxter