Prvý júlový týždeň. Na východe Slovenska záplavy. Operatívne v martinskom cirkevnom zbore vyhlasujeme zbierku pre zaplavenú rómsku osadu.
Druhý júlový týždeň. Prebieha u nás Letná biblická škola. Dievčatá deviatačky mi pomáhajú triediť priebežne vyzbierané veci.
Nedeľa. Zbierka vrcholí. Nakladáme školský mikrobus, priestorovo ledva stačí. Máme teda vyzbieraných takmer 5 m3 šiat, hygienických potrieb, hračiek, pomôcok. Fantázia!
Pondelok. Vyrážame smer okres Prešov. Nakoniec smerujeme do rómskej osady pri Chminianskych Jakubovanoch, kde sme už predtým mali vytvorené kontakty.
V osade to vyzerá asi takto: cesta do obce je kľukatá, už 2 kilometre pred obcou sa pri ceste motá kopa detí, miestni nám kývajú. Prichádzame do osady. Opätovne ma zaskočí prašná, blatistá, hrboľatá cesta, pod kopcom nahromadené chatrče, stavebný materiál väčšinou recyklát z iných domov, väčšina materiálu však asi ako kurník u mojich starých rodičov. Prechádzame autom cez most nad potokom, ešte že je na tom mikrobuse vyšší podvozok. Nad hlavami naťahané elektrické drôty priamo zo stĺpa, v celej osade nie je prístup k pitnej vode, iba dve plytké studne. A kanalizácia… splašky stekajú stredom osady, prekračujeme teda aj tento alternatívny arómou prýštiaci potok.
U Borisa, rómskeho a kresťanského aktivistu, skladáme väčšinu vecí. Slovníku nerozumiem, všetci hovoria iba po rómsky, po slovensky len málokto, aj to len s nami. Ako poďakovanie ideme do chalúpky jeho nevesty, s rešpektom popíjame instantné kapučíno. Voda zo studne našťastie prešla varom.
Debatujeme vonku na „dvore“.
Ne-ne-nedáš mi pro-pro-prosím… Pozerám na chalana s dvomi poohýbanými barlami… ci-…cigaretu?
Podáva mi ruku, no nedokáže ju vystrieť, pritom mu jedna barla padne do blata.
Ako sa voláš? Pýtam sa ho, spolu sa zohýbame po jeho barlu.
Ma-ma-maroš.
Podávam mu cigaretu. Aj tá mu z trasúcej sa vetchej ruky vypadne na zem. Dvíham, pripaľujem, podávam mu ju priamo do úst.
Medzičasom mi Boris vysvetľuje: To je Maroš. Boh je mocný. Pán ho uzdravil. Pred dvoma rokmi vôbec nechodil. Modlili sme sa za neho. Boh je mocný.
Maroš sa ma pýta: O-odkiaľ ste?
Z Martina, hovorím s úsmevom a vysvetľujem, akú dlhú cestu sme k nim merali.
Skočí mi do reči: Ta-tam to po-po-poznám. Uškŕňa sa.
Si tam bol? Pýtam sa ho.
A-áno. V Su- Sučanoch. V ba-v base. Opäť sa štrbavo uškŕňa.
Boris pridáva: Boh je mocný. Pán ho uzdravil.
Následne sa ideme prejsť po osade, okolo nás veľký zhluk prevažne bosých detí, prípadne staršie sestry, ktoré majú na rukách mladších zafúľaných súrodencov. Po návrate prichádza k slovu opäť Maroš:
Po-Poď ku mne. A ukazuje na maringotku za cestou. Po-poď!
Chvíľu to trvá, kým sa tam dostane.
Je to obytný príves, ešte so značkou NDR. Dvere síce držia, no sú značne odhnité. Maroš ostáva vonku, mňa pobáda vstúpiť dnu.
Obzerám sa okolo seba, nie je príliš na čo pozerať. Napravo od dverí akýsi vypelichaný matrac, Marošov. Predo mnou dve drevené laty, akože kuchyňa, dva či tri hrnce, v jednom z nich zbytky jedla z minulých dní. V zadnej časti prívesu čosi pripomínajúce posteľ. Spoznávam to podľa zašpinenej a zodratej periny. Okolo periny sa hmýri roj múch.
Maroš sa vyteperí do svojho obydlia, prejde ku posteli, odkryje perinu. To je mô-môj o-otec. Má-máš ci-ciga… ďalej nemusí hovoriť, pochopil som, že aj otec by si dal cigaretu. Bezzubo sa na mňa usmeje. Nič nehovorí, len sa veľavravne, priam túžobne usmieva. Pripaľujem cigaretu, vkladám mu ju priamo do úst. Kostrbato potiahne. Odklepnem na zem a podávam naspäť.
Maroš vysvetľuje: Je ne-nemý, … zrýchlim to: je po porážke, odvtedy nehovorí, ja sa tu o neho starám. Prišiel aj o jednu nohu, ktorej mokvavý kýpeť mi Maroš, mám pocit, že takmer hrdo ukazuje. Starý muž vyzerá ako z UNICEF fundraisingu, ochabnutý s dospeláckou plienkou. Roj múch, napriek dymu, aj naďalej krúži okolo otcovej hlavy.
Ešte chvíľu sme sa rozprávali.
Nakoniec som mu tam nechal zvyšok krabičky aj so zapaľovačom, v dúfaní, že nespôsobí požiar.
Vychádzam von… a musím sa párkrát zhlboka nadýchnuť.
Priznám sa, už som v živote videl všeličo, no toto bol pohľad, ktorý mám odvtedy pred očami a nedá mi pokoj. Selfie som si s nimi vnútri nespravil, zdalo sa mi to ako hyenizmus.
Celou cestou domov si lámem hlavu, či už som ozaj videl vrchol, lepšie povedané dno chudoby a ľudskej úbohosti, alebo či to vôbec môže byť ešte horšie.
Medzičasom prešli prázdniny.
Je koniec augusta.
Vtom prichádzajú správy o ďalších záplavách na východe. A od Borisa live-video. Z potôčika, ktorý pretekal spodnou časťou osady, sa stala riadna riava. Na videu pozerám, že miesto, kde sme parkovali a vykladali naše veci, je momentálne asi meter pod vodou a bahnom.
V panike preskenujem celé video, či zahliadnem aj Marošov príves. Stále je na svojom mieste, voda našťastie iba do polovice kolies. Okamžite volám Borisovi, že čo je s Marošovým otcom. „Toho sme našťastie stihli vytiahnuť von, kým voda ešte stúpala. Boh je dobrý.“
Blíži sa jeseň a chladnejšie noci. V Jakubovanoch ostalo 70 ľudí bez aj tak chabej strechy nad hlavou. Mnohí ďalší vypratávajú zvyšky bahna zo svojich chatrčí. Z našej zbierky, ktorú sme tam pred necelými dvoma mesiacmi doniesli, tiež ostalo len torzo, väčšinu vzal rozvodnený potok. Voda v miestnej studni je už úplne nepoužiteľná, most do osady to našťastie vydržal. Rovnako ako Ma-marošov príves.
Žasnem nad tou chudobou a nad ich vierou. Aj v tejto situácii vidím pred sebou Marošov štrbavý úsmev, roztrasenú poloochrnutú ruku, chromého otca a vyznanie: Bo-Boh je do-dobrý.
Rozmýšľam, čo teraz s tým.
Nuž čo? Len znovu naplniť mikrobus, znovu sa vydať na cestu, znovu rozdať všetky cigarety a znovu zažiť ich svedectvo o biede a o viere, že Boh je dobrý.
Kto máte odvahu a dosť silný žalúdok, pozývam vás pridať sa.
Tomáš Gulán
