Mám pocit, že žijeme v dosť neprehľadnom svete, akoby v hmle. Uvediem zopár príkladov ako sa situácia stáva neprehľadnou oproti predchádzajúcim pár rokom. Žijeme v globalizovanom svete, rýchlosti sa zvyšujú a vzdialenosti sa skracujú. V našich dolinách nás ovplyvňujú trendy z druhej strany sveta. Žijeme v džungli sociálnych sietí, ktoré bez regulácie určujú, čo má a čo nemá dostať hlas a ich algoritmy určujú, čo má byť zosilnené alebo nasvietené. V oblasti masívneho technologického rozvoja sme svedkami začiatku vzostupu umelej inteligencie. Zvyšuje sa nedôvera v lídrov a v demokratické inštitúcie. Prechádzame obdobím silnejúcej spoločenskej polarizácie v oblasti hodnôt a myšlienok, vo verejnom priestore sme bombardovaní lžami a hoaxami. Sme preťažení zlými správami ako aj množstvom a neustálym prúdením informácií. Susedná krajina bola napadnutá Ruskom a niektorí to považujú za normálne. Kovidové obdobie so sebou prinieslo otázky ako máme spolu ohľaduplne žiť, poskovidové, ako máme spolu pracovať. Čoraz viac ľudí rozmýšľa o zmene zamestnania, alebo je v pozícii tých, ktorí potichu odchádzajú – sú v práci, no mentálne sa nestotožňujú s tým, čo robia, a v tichosti prácu torpédujú. Do zamestnaní sa dostáva generácia, ktorá sa pod vyšším tlakom rýchlejšie rúca alebo je nastavená „anti- pracovne“.
Ako by mali školy reagovať? Ako by mala na tieto výzvy reagovať naša škola?
V prvom rade, uzatvorenie sa pred svetom nie je riešením, rovnako ako ani prichýlenie sa “k temu velikému se dubisku.” Naopak, škola by mala byť miestom, kde sa buduje vysoká miera adaptability spojenej s inováciami a neustálym zlepšovaním sa, zároveň by sa mala pestovať a oceňovať vytrvalosť, úsilie a odolnosť. Aby škola vedela promptne reagovať, ak by sa znovu v nejakej miere zopakovalo obdobie na spôsob kovidu. Rozmené na drobné, ak máme v triedach “iné” deti ako pred desiatimi rokmi alebo vonkajšie podmienky školy sa významne zmenili, mali by sme byť schopní prispôsobiť sa potrebám detí, porozumieť im, ale aj dobe, v ktorej žijeme. Mali by sme používať metódy vyučovania, ktoré sú funkčné teraz a ktoré majú základ a východisko v najnovších výskumoch o človeku a jeho spôsobe ako sa efektívne učí.
Sú však aj veci, ktoré by sa nemali meniť. Predovšetkým sú to hodnoty láskavej komunikácie, priateľstva, podpory a rešpektu, ako aj spoločné úsilie rodín a učiteľov o budovanie spoločenstva ľudí, ktorým ide o dobrú vec. Už dnes napríklad existujú školy (napr.v USA), kde časť vyučovania prevzala umelá inteligencia. Čo však nedokáže technológia nahradiť, sú vzťahy, ľudská podpora, empatia, slová povzbudenia a sprevádzanie na ceste osobného rastu. Rovnako technológia nedokáže zodpovedať otázky významu a zmyslu, my by sme však toho mali byť schopní.
Ďalšou vecou, ktorú by sme nemali meniť, je to, že škola je miestom, kde sa myslí. Znie to možno triviálne, ale nie vždy sú žiaci v triedach takémuto “niečomu” vystavení. Často sa v školách viac pracuje ako myslí: vypĺňajú sa zadania – čím viac, tým lepšie, vypracovávajú sa úlohy, píšu písomky, známkuje sa, ale málo sa premýšľa. Vytvárame málo priestoru pre vlastnú tvorivosť, hlbokú diskusiu, reflexiu či uchopenie starej témy novým spôsobom. Škola by mala byť cvičiskom, kde patrične poučení z histórie sa učíme správne reagovať na aktuálne výzvy doby. V tomto prípade je úplne rozhodujúce rozumné nastavenie toho, čo sa žiaci učia a to tak, aby boli systematicky vystavení kľúčovým príkladom ľudského poznania z vedy, umenia, filozofie či náboženstva, aby bol v škole priestor ísť v poznávaní viac do hĺbky ako do šírky. Neviem, či je najdôležitejšie, či žiaci vedia určiť, čo je podmet a prísudok, ale viem, že je pre nich oveľa dôležitejšie vedieť vyjadriť svoje myšlienky, zargumentovať svoje postoje a detailne opísať svoje pocity v rozvinutej vete.
Jozef Sopoliga, riaditeľ