Ako sa rozprávať s teenagermi o sociálnych sieťach – príklady dobrej praxe: (osobné výpovede rodičov)

• Záujem o to, čo ich baví, bez kritizovania obsahu, hoci sa mi zdá trápny.
• To, že spoločne zdieľame skúsenosti, nechám si vysvetliť veci, ktoré sú pre mňa nové a pre deti nie, zaujímam sa o to, čo mi reálne chcú zdieľať. Sledujem trendy a hľadám, ktoré sú pre mňa samú užitočné a nenásilne to s nimi zdieľam.
  
• Tiež mi pomáhajú rôzne príklady z okolia (či už pozitívne alebo negatívne), ktoré dieťa vníma aj v tej osobnej rovine (nie je to o niekom neznámom).
• Pomáha mi predstava a akýsi „cieľ“ výchovy, aký mám, ako by som bola rada, aby moje deti vnímali svet a život okolo nás a ten náš vlastný. Vraciame sa k pevným hodnotám ako sú zdravie, rodina, vzájomná súdržnosť, dobrota a svet celý veľký široký, aký je, aby sme ho spoznávali viac vlastnými očami ako obrazovkami.
• Úprimnosť a záujem, autenticita, nezosmiešňovanie.
• Pomáha, keď pozeráme spolu a potom sa vieme spoločne o tom rozprávať. Chybou je, keď vidím, že pozerá hlúposť a nezvládnem svoju reakciu – reagujem prirýchlo a syn sa následne stiahne, ale zlepšujem sa.
• Pozeranie takých videí, kde niekto iný vysvetľuje fungovanie reklamných obrázkov (ako sa namiesto šľahačky používa pena na holenie a pod.). Pozeranie takých videí, kde ukazujú, ako sa dajú videá a fotky upravovať (napríklad ako sa upravujú fotky modeliek, ako sa dá sfejkovat nejaké video), aby nebrali za úplne vážne všetko to, čo vidia na sociálnych sieťach. Rozprávame sa o umelej inteligencii – ako dokáže vytvárať rôzne obrázky (aj to manžel s deťmi skúsili).
• Beriem ich v tom rovnocenne ako partnerov kde sa aj oni pýtajú, ak majú s niečím problém.
• Dávam príklad z vlastnej skúsenosti. Že aj keď som dospelá, neviem sa od mobilu odtrhnúť. Prinášam témy, ktoré sa dočítam v médiách – o kybernetickej šikane, o samovražde dieťaťa, ktoré malo vzťah s umelou inteligenciou, a podobne.
• Ak prekračujú stanovený čas alebo sa mi zdá, že sú ohrozené, otvorene sa s nimi o tom rozprávam a nebojím sa stanovovať potrebné hranice.
• Vždy tému rozoberieme na konkrétnom príspevku/prípade, ktorý sa vyskytne a snažíme sa ho pravdivo konfrontovať spoločne tým, že si vypočujeme aj názor a vnímanie detí.
• Fakty o škodlivosti sociálnych sietí.
• V každej téme použijem aj svoj príklad, svoje zlyhanie, aj uvedomenie. Vtedy má pocit, že sa môže otvoriť a povedať svoje pocity.
• Pomáha mi hlavne vzťah s dcérou, ktorý som si budovala odmalička.
• Zo skúsenosti viem že, ak len rozprávam z pozície rodiča, tak deti to vnímajú ako poučovanie. Preto ide o rozhovor a snažím sa aby rozprávali najmä oni.
• Byť úprimná a otvorená, presne im vyjadrím, čoho sa bojíme, prečo to je nebezpečné a prečo nechcem, aby to sledovali.
• Najviac funguje vysvetľovať a rozprávať sa s rozvahou, trpezlivosťou a vedieť zvládať emócie.
• Odvolávam sa na fakty. Reálne skúsenosti. Rady a odporúčania kolegov z oblasti IT. Pomenúvanie hrozieb. Príklady ukradnutia digitálnej identity.
• Dať im možnosť, aby navrhli, ako si to chcú samy regulovať a ako v tom potrebujú pomoc odo mňa.
• Hlavne si nájsť čas sa s deťmi rozprávať, len tak nechať rozhovor plynúť. Byt trpezlivý a nevzdať to hneď pri prvom náznaku neochoty zo strany dieťaťa. Byť s ním a počkať, kým tú tému neprinesie aj samé.
• A ísť príkladom. Keď nechceme, aby boli na sieťach, tak ani my by sme nemali byť na mobiloch.

Zdroj: „Chuť žiť“: výskum „medzigeneračné rozhovory o sociálnych sieťach“
Mgr. Daniela Halámková, PhD.