Anna Palková

Pracuje ako učiteľka na 1. stupni základnej školy a zároveň ako zástupkyňa pre tento stupeň. Rada skúša nové veci.

Anička, vieme, že pochádzaš z východného Slovenska, čo ťa priviedlo do martinských končín?
Moje rozhodnutie ísť do martinských končín bolo spontánne. Natrafila som na ponuku zverejnenú na webstránke. O martinskej evanjelickej škole som už predtým počula mnoho pozitívneho a poznala som aj viacerých ľudí, ktorí s ňou boli spojení. O tom, že budem na ponuku reagovať, som preto nemusela dlho premýšľať. Zároveň mi išlo nielen o prácu, ale i o úprimnú snahu posilniť naše ožívajúce evanjelické školstvo. Vzdialenosť som neriešila, verila som v sľubované urýchlené vybudovanie diaľníc.

Čo si si so sebou z východu priniesla a čo ti chýba?
Myslím, že to, čo je nám východniarom vlastné – húževnatosť a pokoru, otvorenosť a dobrosrdečnosť. To, čo mi chýba je možnosť len tak si vybehnúť do záhrady, blízkosť prírody a ticho, aké dnes už len tak niekde nezažijete. A samozrejme moji blízki, rodina a priatelia.

Pracovala si aj v inom rezorte ako je školstvo. Čo ťa viedlo k tejto veľkej zmene?
Niekoľko rokov som pracovala v zdravotníctve. Sen o učiteľstve som mala v sebe už od malička. Lenže v čase, keď som sa rozhodovala pre budúce povolanie, znamenalo byť učiteľom, neprihlásiť sa k svojej viere, a preto som volila inú školu. Neskôr, som sa rozhodla k svojmu snu vrátiť a vyštudovala som učiteľstvo popri zamestnaní.

Podarilo sa ti využiť pracovné skúsenosti zo zdravotníctva aj v školstve?
Zanechalo to vo mne nezmazateľnú stopu. V nemocnici musíte ku každému pacientovi pristupovať individuálne. Na tvoju otázku môžem teda jednoznačne odpovedať – áno. Tak v školstve ako aj v zdravotníctve platí, že každý človek je jedinečná bytosť, a tak k nemu treba aj pristupovať. Dať ľuďom úctu, starostlivosť, svoj čas rovnako doma, v nemocnici či v škole. S rešpektom pristupovať aj k sebe samému, poznať svoje limity a byť dobrým hospodárom s časom svojho života.

Pôsobíš ako veľmi pokojný človek. Čo ti pomáha udržať tvoj pokoj?
Predovšetkým vnútorná sloboda, dôvera a viera v Ježiša. Pokojom môj deň napĺňa aj dobrá atmosféra na pracovisku, napredovanie mojich žiakov a spokojnosť ich rodičov. Zachovať si vnútornú rovnováhu mi pomáhajú i stretnutia s priateľmi a moje záľuby: turistika, dobrá kniha, či návšteva divadla.

Rada chodíš do divadla. Ktoré predstavenia v tebe zanechali výrazný dojem, či už pozitívny alebo negatívny? Prípadne, ktoré predstavenie by si nám odporučila?
Vrelo odporúčam napríklad predstavenia Národný cintorín, v ktorých možno mnohí uvidíme svoj dlh voči našej histórii. Nedávno vo mne zarezonovala aj hudobná biografia Karola Duchoňa Zem pamätá. Každá návšteva Slovenského komorného divadla je pre mňa sviatkom a každé jeho vystúpenie je oživením všedných dní.