Zakladateľ OZ Nenápadní hrdinovia, ktoré stojí za viacerými projektami. Prostredníctvom nich odovzdáva skúsenosti generácii mladých ľudí od tých, ktorých odvaha, vytrvalosť, utrpenie a statočnosť nám vydobyli slobodu od totalitného komunistického režimu. V súčasnosti je historikom Ústavu pamäti národa a riaditeľom Nadácie Antona Srholca ANTÓNIO.
Predstav nám prosím v krátkosti OZ Nenápadní hrdinovia, ktorého si zakladateľom.
OZ Nenápadní hrdinovia pozýva mladých ľudí k stretnutiu s dobou komunistického režimu a to cez príbehy ľudí, ktorí boli obeťami daného režimu. Cez ich príbeh študenti najlepšie pochopia dobu bezprávia, ktorá tu do roku 1989 bola. A zároveň prejavujú vďačnosť tým, ktorí nám svojimi postojmi prinavrátili slobodu.
Dnešní stredoškoláci často nevedia odpovedať na otázky, čo je to komunizmus a nepoznajú ani Václava Havla. V čom vidíš príčiny tejto “neznalosti” dnešnej mladej generácie? Je to len zlyhanie školského systému alebo je za tým aj niečo hlbšie?
Bohužiaľ, školský systém je nastavený tak, že o dejinách totalitných režimov sa študenti učia posledné mesiace, kedy sú v školských laviciach na základnej škole, či gymnáziu. Chýba tu poriadne občianske vzdelávanie, ktoré študentom odhalí populizmus, vládu jednej strany, perzekúcie. Je to dôležité tak vo vzťahu k minulosti, ako aj v pohľade na budúcnosť. Kde sa má mladý človek naučiť rozoznávať zákutia demogógie, populizmu, propagandy, ktorá naň dolieha v súčasnosti oveľa viac, ako dobách bez internetu… ak nie na školách?!
Ak po novembri 1989 niečo zlyhalo, tak každodenná výchova k demokracii. Priblíž nám trochu, ako táto výchova prebieha v tvojej rodine?
Keď som bol tretiak na ZŠ, tak sme s rodinou išli na rodinný výlet a spolu s nami išli tajní kapucíni, ktorí pašovali náboženskú literatúru. Doma sa u nás tajne slúžili sv. omše, alebo boli tajné stretká. Teda doma som zažil dotyk s neslobodou. Sprostredkovať tieto informácie mojej vlastnej rodine, kde má najstarší syn len 9 rokov je náročnejšie. No myslím si, že ideálne je to cez stretnutia. Navštívili sme spoločne Silvestra Krčméryho, pátra Akvinasa Gaburu.. a raz, keď si budeme pozerať spoločne fotografie, tak im prerozprávam ich príbeh. Príbeh človeka, ktorého oni stretli. Verím, že aj na základe tejto „detskej skúsenosti“ to bude aj ich príbehom a budú vďační za toto stretnutie. A zároveň v nich bude aj pocit spoluzodpovednosti, aby to, čo dostali… dávali ďalej…
Dôležitejšie než byť demokratom raz za čas za rečníckym pultom, je byť ním každý deň na základnej škole. Ako sa podľa teba dá čo najefektívnejšie vysvetliť žiakom, prečo je dobré, že môžeme žiť v demokratickom štátnom zriadení?
V školstve je najdôležitejšia trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť. Učiteľ by mal vstupovať do triedy s tým, že tých žiakov má rád. To je najkrajšie poslanie učiteľa a zároveň najťažšie. Ak má tieto dve vlastnosti učiteľ (trpezlivosť, lásku k žiakom), tak im dá veľmi veľa. Ak sa cez vyučovanie usiluje hovoriť príbehy ľudí, ktorí sa správali statočne.. tak im dodá odvahu k statočnosti. A je to jedno, či je to učiteľ telesnej výchovy, alebo fyziky. Všade sa dá nájsť pekný príbeh a motivovať študentov k odvahe brániť svet slobody a demokracie. Svet, v ktorom je zároveň potrebné mať v hlbokej úcte každého človeka.