Natália Kacianová je evanjelická farárka na pozícii školskej spirituálky v Biblickej škole s náplňou práce pre EMŠ a 1. stupeň. Má rada život, svoju rodinu, starých priateľov, dobré knihy, rozkvitnutú záhradu, cestovanie a spoznávanie nových miest a ľudí a nadovšetko ľúbi svojho manžela.
Natálka, poznáme ťa ako milú a usmiatu školskú farárku. Ako si sa dostala na túto pozíciu? Pracovala si už v minulosti na podobnom mieste?
Po skončení Evanjelickej bohosloveckej fakulty UK v Bratislave som začínala ako kaplánka v cirkevnom zbore Sučany a Martin. Nasledovali farárske skúšky a doktorandské štúdium, v rámci ktorého som sa zaoberala témou smútenia, konkrétne pomoci smútiacim ľuďom po strate blízkeho človeka. Na Biblickej škole v Martine som otvorila kurz s názvom SLZA (SLužba sprevádZAnia), založila som podporné skupinky pre smútiacich, neskôr som podobný kurz viedla aj v Čechách a Poľsku. V priebehu rokov sa nám s manželom narodili tri deti a ja som už nemohla cestovať a prednášať tak ako predtým. A tak, keď prišla možnosť „usadiť sa“, prijala som miesto spirituálky pre Biblickú školu, čo v skutočnosti znamená, že som sa stala školskou farárkou pre našu materskú škôlku a 1. stupeň.
Čo je pre teba v tvojej práci dôležité?
Mojou túžbou od strednej školy bolo pracovať s ľuďmi, a to s rôznymi vekovými kategóriami. Keď som sa venovala chorým, zomierajúcim a smútiacim – stretávala som sa nielen so starými ľuďmi, ale aj s rodičmi, ktorí stratili dieťa či teenagermi, ktorí stratili rodičov. Aj teraz, ako farárka pre deti, pracujem nielen s deťmi, ale aj s učiteľmi a rodičmi. V mojej práci si zakladám na vzťahoch, ktoré si s ľuďmi budujem, snažím sa o to, aby deti spolu dobre vychádzali, aby sa mali rady, aby si vážili svoje rodiny, svojich učiteľov – aby dokonca milovali aj tých, s ktorými nie je jednoduché vychádzať a žiť. A samozrejme, snažím sa, aby ľudia, s ktorými sa stretávam, sa pozerali na život s pokorou a vďačnosťou, aby videli aj to, čo sa dá vidieť iba srdcom (vierou), aby videli Boha, ktorý nám dáva všetky tie neviditeľné dary – vnútornú silu, radosť, trpezlivosť, nádej atď. Láska k životu, k ľuďom a Bohu je mojím základným princípom, ktorý sa v svojej práci snažím viditeľne uplatňovať.
Určite sú v tvojom živote aj ťažšie chvíle, čo ti pomáha pri ich prekonávaní?
V živote som zažila veľa ťažkých chvíľ, niekedy som mala dokonca pocit, že kráčam iba temným údolím, kde slnko tak skoro svietiť nebude (napr. keď som opatrovala zomierajúcu mamu a následne ďalších rodinných príslušníkov). Aj keď to bude znieť ako klišé, v živote mi najviac pomáha viera, že Boh dohliada na môj život a vždy pre mňa nájde nejaké východisko – jednoducho ma zachráni. Či mi už pošle do cesty tých správnych ľudí, o ktorých sa budem môcť oprieť, alebo mi dá vnútornú silu, aby som neklesala na duchu a verila, že s Jeho pomocou dokážem „prenášať aj hory“.
Ako si udržiavaš pocit šťastia, radosti, ktorý každý deň rozdávaš a šíriš okolo seba?
Veď to – nielen zažívať pocity šťastia a naplnenosti – napr. keď sa vám splní nejaký sen, úspešne sa dostanete na školu, vzájomne sa do seba zamilujete, narodia sa vám deti, postavíte dom atď., ale dokázať si to šťastie udržať…V podstate, aj o to šťastie sa nejakým spôsobom musíte starať – a u mňa funguje akýsi princíp pokory a vďačnosti. V Biblii sa píše: za všetko ďakujte, neprestajne sa modlite, stále sa radujte – a tak sa snažím ďakovať (v modlitbe), každý deň si pripomínam, čo všetko už mám (a to bez môjho prvotného pričinenia, nezaslúžene) a to ma učí spokojnosti a pokore. Radosť je potom akýsi výsledok – ako keď vyriešite matematický príklad: pokora plus vďačnosť rovná sa radosť.
Keď ti kladiem otázky, máme stále ešte čas adventu, čo pre teba znamenajú Vianoce?
Vianoce, v angličtine CHRISTmas. Na Vianoce ďakujem za Krista, Spasiteľa, Záchrancu. Vďaka jeho príchodu na svet vidím, že život má zmysel, aj keď končí nezmyselne – smrťou. Vďaka Kristovi vidím život v oveľa väčšej perspektíve. Vianoce sú pre mňa mementom, že Boh, v ktorého verím, miluje ľudí a prichádza, aby im daroval život v plnosti – už aj tu, na Zemi.
Tento rozhovor však uzrie svetlo sveta až v novom roku, preto mi nedá sa ťa nespýtať, čo si želáš, či máš nejaké predsavzatia?
To je ťažká otázka. Priala by som si tu byť pre tých, ktorí ma potrebujú – pre moju rodinu a priateľov.
A čo by si rada zaželala nám ostatným?
Tak to už je ľahšie. Učiteľom prajem, aby sa na našej škole cítili milovaní a docenení, pretože byť učiteľom v dnešnej dobe vôbec nie je jednoduché. Deťom, žiakom a študentom by som priala, aby mali na škole aspoň jedného skutočného kamaráta, niekoho, komu sa budú môcť zdôveriť, kto ich bude mať rád tak naozaj. A rodičom prajem viac trpezlivosti, aby mali silu byť pre svoje deti dobrým príkladom.