Keď som bol ešte študentom na gymnáziu, mali sme doma takú malú farmu – nejaké ovečky, sliepky, zajace, kravu a tri kone. Farmárčenie môže vyzerať ako celkom romantická predstava, no okolo statku bolo dosť roboty. Okrem iného sme museli nakosiť trávu – dostatok trávy, nielen pre daný deň, ale aby jej bolo dosť aj na sušenie na zimu. Kosiť sme museli ručne – kosou, vtedy sme nemali k dispozícii ani motorové kosačky, ani krovinorezy. Nebola to moja obľúbená činnosť, skôr mordovačka. Zárukou čistého pekla a peknej svalovice bolo prísť na lúku s nenakutou a k tomu ešte aj nenabrúsenou kosou. Brúsiť však bolo treba aj počas samotného kosenia, bez toho to nešlo, iba blázon by to nerobil. Naučil som sa, že brúsenie kosy nezdržuje kosbu. Naopak, zastavenie a brúsenie pomáha veci robiť efektívnejšie.
O podobnej, ale oveľa zaujímavejšej skúsenosti hovorí aj môj obľúbený autor, jeden z najpopulárnejších astronautov od čias Neila Armstronga, Kanaďan Chris Hadfield: „Vo svojom živote som mal príležitosť ako astronaut urobiť dva výstupy do otvoreného vesmíru, a boli to pre mňa veľkolepé a nezabudnuteľné životné zážitky. Bolo úžasné vnímať nekonečnosť vesmíru a jeho neuveriteľnú krásu. Vidieť vesmír z tejto perspektívy je osobne veľmi radostná, povznášajúca a naplnenie prinášajúca skúsenosť. Na druhej strane je to aj veľmi nebezpečné. Medzi vami a vesmírnymi mikrometeoritmi nie je nič, okrem niekoľkých vrstiev vášho oblečenia. Jedno malé pošmyknutie a odletíte od vesmírnej stanice do nekonečného vesmíru. Ak len tak niečo pustíte z ruky, môže to spôsobiť niekoľko miliardové škody a ohroziť celú misiu. Skutočne ide o veľa. Práve vtedy, keď sme v otvorenom vesmíre alebo keď do neho vstupujeme, si neustále opakujeme: spomaľ, aby si mohol zrýchliť. Vlastne to pre nás znamená: zastav sa, zamysli sa nad tým, čo ideš robiť, premysli si nasledujúce kroky a až potom sa kompetentne pohni ďalej. „Spomaľ, aby si mohol zrýchliť“ máme mať ako mantru, neustále si to opakujeme, aby sme sa iba tak bezhlavo do niečoho nevrhli a nespôsobili nezvratné škody.“
V labyrinte sveta, kde sme neustále vystavení novým podnetom cez emaily, správy, sociálne média; vo svete, kde sme permanentne niečím vyrušovaní alebo kde žijeme v neprehľadných a komplikovaných vzťahoch, sa musíme naučiť cieľavedome vyhľadávať priestor a čas na zastavenie, spomalenie, upokojenie, stíšenie, ticho, modlitbu a hlboké premýšľanie. So spomalením sa mi spájajú mnohé aplikácie, napr. pre vyučovanie (zmena od preberania učiva k hlbokému pochopeniu) alebo pre osobný život (viac a pozornejšie načúvať iným), či pre duchovnú oblasť (čas na rozjímanie, modlitbu či na oddych počas dňa sviatočného odpočinku), ale o tom možno niekedy inokedy.
Zaželajme si v roku 2020, aby sme si dopriali čas pravidelne nabrúsiť kosu, priestor pre spomalenie, aby sme v labyrinte sveta mohli byť efektívnejší, možno láskavejší, ale určite prežívali zmysluplnejší život.
Jozef Sopoliga