Rodinné služby Božie – Prečo som evanjelik-luterán?

CZ ECAV Martin, 12.1.2020

1 Teraz však takto vraví Hospodin, tvoj Stvoriteľ, ó, Jákob, tvoj Tvorca, ó, Izrael: Neboj sa, lebo som ťa vykúpil, povolal som ťa tvojím menom; môj si ty! 2 Keď pôjdeš cez vodu, budem s tebou, a keď cez rieky, nezaplavia ťa; keď budeš kráčať cez oheň, nezhoríš, ani plameň ťa nespáli, 3 lebo ja, Hospodin, som tvoj Boh, Svätý Izraela, tvoj Spasiteľ. Výkupné dal som za teba, 4 pretože si bol drahý v mojich očiach, vzácny si bol a miloval som ťa. Aj ľudí dám za teba i národy za tvoj život. 5 Neboj sa, lebo ja som s tebou!

V evanjelickej cirkvi aktívne pôsobím už 25 rokov. Rád by som sa dnes s vami podelil o dôvody, prečo som (napriek tomu) ešte stále hrdým evanjelikom-luteránom.

Mohli by sme veľa rozprávať o hrdinoch a velikánoch našej slovenskej evanjelickej cirkvi z minulosti, no v ich životoch a myslení by sme – ak by sme ich hodnotili objektívne – hneď našli rovnako aj veľké množstvo nepríjemných osobných aj profesionálnych zlyhaní, myšlienkových deviácií smerujúcich k nenávisti voči iným národom a vierovyznaniam a teologických heréz síce s dôrazom na praktický kresťanský život, no odkláňajúci sa od čistého reformačného evanjelia. Rovnako tým dôvodom nie je ani schopnosť relevantne a zmysluplne prinášať evanjelium dnešnému svetu – všetky aktuálne štatistiky z cirkevných zborov hovoria o našom veľkom zlyhaní a nevyužívaní príležitostí v slobode prinášať evanjelium mimo brán kostolov. Náš hlas podstatným spôsobom nie je relevantný nielen pre 93 percent Slovákov, ktorí sa k našej tradícii nehlásia, ale ani pre takmer 90 percent toho malého zvyšku, ktorí sa k našej tradícii aspoň nominálne hlásia.

Evanjelikom-luteránom zostávam, pretože som presvedčený, že práve Luther znovu objavil to, čo je na kresťanskej viere jediné zmysluplné; a zároveň nám spôsobuje najviac ideových konfliktov. Keď sa Luther ešte ako presvedčený syn svojej doby pokúšal do dokonalosti splniť všetky požiadavky na život vedúci do neba, uvedomil si, že evanjelium nehovorí o zozname povinností, ktoré musí človek splniť, aby bol Bohom prijatý do neba. Evanjelium hovorí výlučne o tom, čo Boh robí pre nás hriešnikov. A to spôsobilo myšlienkovú explóziu nielen v jeho živote, ale začalo veľkú vlnu vzniku celej evanjelickej cirkvi. Keď sme s touto skutočnosťou Božej aktivity konfrontovaní dnes, rovnako máme problém túto neuveriteľnú, a pre moderného a postmoderného človeka úplne nepríjemnú správu spracovať a akceptovať. Ak je totiž pravda, že celá naša identita (kresťanským žargónom povedané: naše spasenie) nezáleží na nás samých, ani na našom konaní, ani na našej zbožnosti, a dokonca ani na našom vlastnom rozhodnutí, začíname mať problém so všetkým, o čom sme boli doteraz ako moderní a postmoderní ľudia presvedčení.

Do nášho sveta založeného na našej vlastnej hodnosti, identite a seba-identifikácii, prichádza kresťanská sviatosť nazývaná Krst. A jedine evanjelici majú pri krste dva dôrazy, oba vyzdvihujúce nie ľudské konanie, ale Božie. My ako jediní krstíme v „meno“ Boha Otca, Syna a Ducha Svätého. Teda berieme odrezok, kúsok konára, a vštepujeme ho do dobrého a zdravého Božieho koreňa. Odrezok, konárik, ktorý nemá sám o sebe žiadnu šancu na vlastné prežitie, je v Krste vštepený do nového koreňa, je mu daná nová identita, nový život, dokonca nové meno. Všetko bez toho, aby náš konárik k tomuto akokoľvek prispel a mal veci pod svojou kontrolou.

Ako druhé pri našej praxi krstu, práve v momente, keď je voda liata na hlavu krsteného, zaznievajú rovnaké slová, ako keď spúšťame rakvu s nebožtíkom do zeme. „A tak, Bože Otče, čo si ty stvoril, Bože Synu, čo si ty vykúpil, Bože Duchu, čo si ty posvätil, to teraz zverujeme do tvojich všemohúcich rúk.“ Pri pohrebe je to v podstate samozrejmé, lebo všetky naše pokusy o záchranu zomierajúceho zlyhali, smrť nám všetky vzťahy s ním pretrhla, zubatá ho má už plne vo svojej moci, všetka naša snaha o to byť „in control“ je tu úplne márna. A tak vyznávame to jediné, čo ešte dáva zmysel – aby neostal mŕtvy v spároch smrtky, či dokonca diabla – zverujeme ho do Božích rúk. No a – paradoxne – úplne rovnakými slovami tak robíme aj pri Krste. Boh má vo svojich rukách všetko – toto malé dieťa a rovnako aj osud tohto dospelého nie je v našej moci, my nemáme veci pod kontrolou, Boh dáva novú identitu a jedine On má všetko vo svojich rukách.

V tomto momente väčšinou prichádza kritika, ktorá je stará a so železnou pravidelnosťou prichádza od doby osvietenstva, naprieč celou modernou dobou až do dnešnej generácie X, Y, či Z. 1.) Tí, ktorí sa považujú za ateistov, nesúhlasia, že by nejaký Boh mal či mohol rozhodovať o ich osude; ak v nejakú večnosť veria, tak si ju určia sami, prípadne neosobný osud alebo hviezdy; v žiadnom prípade nie kresťanský Boh. 2.) O svojej situácii vo večnosti majú veľkú snahu rozhodovať aj všetky kresťanské spoločenstvá hlásiace sa k evanjelikálnemu kresťanstvu; čo určuje našu večnosť, je osobné rozhodnutie sa pre vieru práve tu a práve teraz; ak sa ty rozhodneš pre Ježiša, tak budeš spasený, ak sa rozhodneš proti Ježišovi, budeš odsúdený; tá voľba je plne v tvojich rukách a sviatosť Krstu je (iba) verejným priznaním sa ku kresťanskej viere. Boh (iba) dáva príležitosť; no rozhodujúca voľba je v srdci človeka. 3.) No a táto predstava o sebaurčení hriešnika svojím vlastným rozhodnutím pre Ježiša bola a je prevládajúca aj v evanjelických kruhoch, napriek jej úplnému myšlienkovému protikladu s reformačným dôrazom na „spasenie jedine a výlučne aktívnou Božou milosťou.“

V protiklade ku všetkým antropocentrickým sebaurčeniam stojí stredobod evanjelicko-luteránskeho učenia, koreniaceho hlboko v starozmluvnej židovskej viere, totiž: že Boh je nielen všemohúci, ale aj vše-pôsobiaci. V tomto svetonázore človek nie je sebaurčujúci, jeho status a identita je daná z vonku – lutherovsky: extra nos. Ako tento šokujúci a pre nás netradičný koncept aspoň čiastočne po/uchopiť?

Ako prvé je potrebné pozrieť sa do Starej zmluvy, do prastarého a klasického židovského spôsobu myslenia. Stará zmluva nevysvetľuje ani nepoužíva filozofické pojmy, ani abstraktné poučky či definície; jej primárnym nástrojom je použitie príbehu. Aj dnes, ak by ste sa spýtali akúkoľvek ťažkú otázku o Bohu či ľudskej podstate židovského rabína, jeho odpoveď by nebola odvolávkou na filozofický slovník či encyklopédiu, ale začala by slovami: „Poviem ti príbeh…“ Veriaci, ktorý sa vnorí do biblických rozprávaní, je vtiahnutý do tohto deja tak, že sám sa stáva súčasťou tohto príbehu. Zrejme najkrajším príkladom je rozprávka „Nekonečný príbeh“, v ktorej sa chlapec dostane ku knihe a pri jej čítaní je úplne vnorený do deja a stáva sa jednou z hlavných postáv príbehu až do tej miery, že zázračné bytosti z Nekonečného príbehu nakoniec vstúpia do jeho prítomnej reality.

Ako žid čítajúci príbehy Tóry som presvedčený, že tie príbehy sú nielen vzdialenou históriou, ale aj mojím vlastným príbehom. Utrpenie v otroctve, záchrana a darovanie zasľúbenej zeme, ustanovenie kráľovstva Božieho ľudu, všetky chválospevy aj žalospevy Žalmistov či prorokov, to sú moje vlastné slová, aj ja ich prežívam, aj ja som ich súčasťou, sú to moje vlastné príbehy, ktoré sa uskutočňujú aj v mojom živote. A teda ak si Boh vyvolil Abraháma a jeho potomstvo, to zasľúbenie je rovnako platné pre mňa, ako bolo kedysi pre mojich praotcov. Myslím, že aj preto na ESŠ každoročne pripravujeme všetky vianočné akadémie, aby aj naše deti mohli osobne zakúsiť, aké to bolo byť jedným z troch mudrcov, aby sa vedeli vcítiť do Márie a Jozefa, aby zakúsili strach aj radosť, aby sa vianočný príbeh stal aj ich osobnou skúsenosťou.

Druhý spôsob, ktorý nám môže rozšíriť naše pochopenie toho, že nie my sami určujeme pravidlá hry, ale hra sama má pravidlá, ktoré presne stanovujú, aká je naša úloha, je práve hra sama. Ktorí hrávate aktívne skupinový šport, alebo vaše deti, tak viete, aký je rozdiel medzi „detským futbalom v školskej družine“ a ozajstným športovým klubom. V skutočnej hre nie ja určujem pravidlá, ale samotná hra určuje, takmer do detailov, ako ju mám, budem, a dokonca musím hrať. Ako hrotový útočník alebo stopér, alebo krajný obranca mám totiž presne stanovené, kde, kedy a ako hrám; nemôžem sa svojvoľne rozhodnúť, že pre mňa offside neplatí, že môžem striedať podľa vlastného rozhodnutia, alebo že behám za loptou ako kŕdeľ kačíc… Akákoľvek moja svojvôľa proti pravidlám hry alebo proti tímovej stratégii má v ligovom zápase katastrofálne dôsledky. Dalo by sa teda povedať, že teda nie ja hrám a určujem hru, ale hra určuje moju úlohu, priam že hra hrá so mnou.

Máme teda dva obrazy, v ktorých je nám jasné, že moja identita je mi daná extra nos – ako čitateľ Biblie intenzívne prežívam príbeh spolu s hlavnými postavami, a to až do takej miery, že ten príbeh je aj mojím príbehom a ja sa stávam jednou z postáv v dejovej línii Božieho ľudu. A je daná, ak som športovec v tíme, a moja úloha je daná mojou pozíciou v tíme a na ihrisku. Rovnako je to aj s našou identitou ako kresťanov – najprv sme pozvaní, aby sme sa stali súčasťou veľkého biblického rozprávania a tento príbeh sa stáva aj naším príbehom: aj ja som Bohom stvorený, hriešny, vyvolený, zachránený. Následne, bolo by deštrukčné, ak by som sa snažil svojvoľne zmeniť pravidlá stanovené hrou, a ako jeden z hráčov bol aj svojvoľným rozhodcom a začal meniť pravidlá. Ani tá soľ sa nemôže rozhodnúť, že nechce soliť. Naopak, moja postava, moja rola, moja úloha aj moja identita sú dané.

A my veríme, že sú dané tým, ktorý omnoho lepšie vie, ako napísať kvalitný príbeh so šťastným koncom; a ktorý vie o pravidlách hry viac ako ktorýkoľvek náš obľúbený tréner. Veríme totiž, že náš Boh je vše-pôsobiacim Stvoriteľom, ktorý stvoril nielen tento svet, ale aj mňa, a život dal aj mne a dal ho aj každému jednému, ktorého prinášame ku Krstu, ktorý je ako života neschopný konár vštepený do nového koreňa. A za svoje deti nás v Krste prijíma a hovorí nám presne tie isté slová, ktoré zasľúbil už prorok Izaiáš a ktoré Boh sám adresoval svojmu Ježišovi pri Jeho krste – Ty si moje milované dieťa, v tebe mám záľubu. Práve do rúk tohto Boha, s prosbou o Jeho prítomnosť a posvätenie, zverujeme všetkých svojich blízkych a seba nielen pri poslednej rozlúčke, ale aj pri radostnej udalosti prijatia hriešnika do spoločenstva Božích detí. Tvoja identita je ti daná, aj ty si Božie dieťa, pretože aj tebe Boh dnes, tu a teraz hovorí: „Môj si ty!“

A všetky Božie deti nech povedia: Amen!