Pracovný deň
Ráno. Zdalo by sa ako každé iné, ale niečím je predsa iné. Som doma a zároveň v práci. Musím sa priznať, že mi to až tak neprekáža, i keď je to niekedy náročné.
Pozerám z okna…, krásne novembrové chryzantémy sa nádherne vynímajú v záhrade. Jaj, aká krása….Zrazu sa ale zbadám.
Čooo? Už je toľko? Moja zlatá, ty sa tu nekochaj záhradkou a štartuj mašinu. Hovorí mi môj vnútorný hlas zodpovednosti. Joooj, rýchlooo…
Jaaaj, toto nieeeee… Zase nejde wifi. Čo teraz? Štikám, klikám ako besná, čas neúprosne beží.
Áno, áno, reštartuj sa, ale rýchlo, prosím ťa, wifinka moja krásna. Nešlo by to rýchlejšie? Štúdiachtiví nadšenci z druhého stupňa sa už nevedia dočkať ohromujúceho sveta prírodných vied.
No konečne. Stihla som to, ešte rýchlo čaj, aby bol po ruke a ide sa vzdelávať národy.
Rýchla kontrola: edupage – zapnutý, materiály – prichystané (samozrejme, že sú prichystané, veď som ich chystala včera celé poobedie a hádam už bol aj večer).
Zapneme classroom, e-mail, meet, youtube, nachystáme učebnice, pracovné zošity a ide sa na to. Už len kliknúť na správnu triedu, predmet, odkaz.
A je to tu. Na obrazovke počítača vykúka niekoľko štvorčekov. V pozadí hrá hudba Pesničky zemepisníčky, ktorú sme spievali minulú hodinu. Zjavne mala úspech. 🙂
Zrazu zbadajú, že sa pripojila tá osoba, ktorú tak netrpezlivo čakajú.
„Dobrýýý deň, pani učiteľkaaa.“
„Dobrý, dobrý. Tak verím, že sa máte dobre,“ a hneď v zápätí zadávam základné inštrukcie. „Vypneme si mikrofóniky, zapneme kamerky, nachystáme pomôcky, učebnice, pracovné zošity a ideme pekne začať.“
Po krátkom úvode – začíname ranným stíšením, modlitbou. V tomto čase hádam aj najdôležitejšími vecami. Máme veru za čo Pánu Bohu ďakovať, aj o čo prosiť.
Máme tu aj starších žiakov, tak áno, buďme realisti, tí nie sú až takí nadšení. Ale možno to je len môj nesprávny pocit a v skrytosti sŕdc na nič iné v ten deň nečakali, len na hodinu biológie, či geografie. 🙂
Možnože im chýbali tie komentáre učiteľky o zapnutí kamery, viackrát zopakované pokyny, na ktorej strane pracovného zošita sa nachádzame a ktoré cvičenie robíme, či akú tému práve riešime.
Zorientovaní účastníci VH sa usmievajú a zodpovedne čakajú, kedy niektorým spolužiakom správne zafunguje reflexný oblúk a na vysielaný učiteľský podnet vydajú zo seba ako tak očakávanú odpoveď.
Učiteľke by zase chýbal ten pohľad na čierne štvorčeky vypnutých kamier, na omylom zdieľanú obrazovku s prečudesnými hrami, v ktorých sa za tých pár sekúnd omylného zdieľania snaží niečo identifikovať, ale žiaľ neúspešne.
Ale nebudeme krivdiť všetkým. Nájde sa aj v týchto „starších záklaďáckych“ radoch pár nadšencov, u ktorých už niekoľko rokov pozorujem nadšenie pre BIO-GEO sekciu. A tak ostáva veriť, že tí ostatní v sebe objavili nadšenie aspoň pre iné predmety.
V „mladších radoch“ sme zase objavili možnosť hlásenia sa aj virtuálne. Vypínanie a zapínanie ručičky má už pár dní svoje čaro. 🙂
Iní ostávajú v zaužívanom spôsobe vyplnenia celej obrazovky svojou mávajúcou rukou a ak by si to náhodou učiteľka nevšimla, tak rozhodne nepovšimnuteľný spôsob je prekričať práve vyvolaného spolužiaka, ktorý sa už niekoľko sekúnd pokúša zapnúť mikrofón alebo opakovane sa pripojiť. Taktne sa snažím naznačiť, že sa musíme navzájom počúvať, rešpektovať a každému dať šancu.
V pozadí počujem akoby mixér…. „Pani učiteľka, ak ma nebudete počuť, tak mama práve niečo mixuje,“ len sa pousmejem a ideme ďalej.
Mačka vykúkajúca v skrini vzbudí záujem minimálne tak ako Lesné kvitnúce byliny (téma hodiny), a tak v tomto prípade oceňujem, že sme sa aspoň neodklonili od predmetu.
Nadšene pokračujeme v biologických či geografických témach. Pomedzi upriamovania pozornosti na kľúčové prvky začujem: „Pani učiteľka?“ nadšene hneď reagujem. Isto nejaký zaujímavý podnet, otázka. „Viete čo? Videli ste, na horách je sneh!“ A tak v snahe zviditeľniť svoje myslenie nakloním svoju hlavu k oknu a nadšene odpovedám: „Vidím“.
V duchu si hovorím, a veru nech si hovorí, kto chce, čo chce, toto online vzdelávanie má istým spôsobom svoje čaro. Lúčim sa s poslednou skupinou, kývam decentne, aby som nezaplnila celú obrazovku. Kývajú aj žiaci, prajú mi ešte pekný deň a ja s poriadnym výdychom klikám na červený telefónik a teším sa na ten už chladný čaj z rána, ku ktorému som sa akosi nestihla dostať. Nevadí. Miesto čaju ma zahreje pocit z dobre vykonanej práce ako i to, že i napriek sťaženým podmienkam a do istej miery neosobnému kontaktu sa mi hádam podarilo opäť poukázať cez mnohé zaujímavé témy na krásu a výnimočnosť sveta, v ktorom žijeme ako i Božieho stvorenstva, ktoré nás obklopuje.
Andrea Borcovanová