No vidíš, vravela som ti… neklikaj na tú ikonku, ale ty nie, nedáš si povedať. Tak si teraz o nejaké to euro ľahšia a načo ti to bolo…
Sedíš si tu v tej svojej preliačine na gauči, ten sivý fľak za sebou vo výške hlavy už rozoznáš aj z diaľky a bez okuliarov… Môj dom – môj hrad, vravelo sa vtedy, kedysi, pred koronou. Dnes: môj dom – môj homeoffice. Moja zborovňa, moja knižnica, moja banka nápadov a inšpirácie. Moje školiace stredisko.
Hej, tie okuliare by sa zišli nové. Aspoň o dioptriu silnejšie asi. Ale odkiaľ, keď je všetko zatvorené… Či nie?
Aj vlasy už máš dlhé. Nie dlhé tak normálne, ale pridlhé. Taký ten stav, že ani učesať, ani nechať tak.
Čo bude na obed? Parené buchty, polotovar, samozrejme. Iné nestíhaš. Tú objemovku by už bolo dobré prerušiť, ale ona ešte chvíľu potrvá… Potrvá? Si si myslela, že 30. novembra pôjdeš do roboty. A stále tu sedíš. No načo si si kupovala tie šaty počas Black Friday, aby si mala do školy… ako výstrahu, že treba schudnúť?
V synovej izbe prebieha prestávka online vyučovania. Žiak tretieho ročníka práve zanietene o čomsi diskutuje so svojimi spolužiakmi. Dohadujú si večerné CSGO, projekt z geografie a porovnávajú, kto má príšernejších rodičov, čo ho nepustia von. Zdá sa, že aj tí, ktorým chronicky nejde na mojich hodinách mikrofón, sa debaty zúčastňujú. Uvidíme, o chvíľu mám s nimi hodinu.
„Mamka, zapni si mikrofón, decká nič nepočujú a ja len za to, že som vo vedľajšej izbe…“ vrazí mi do izby junior. Má pravdu.
„…A pani učiteľkáááá…?“ zarezáva sa mi do uší akýsi hlas. Prihovára sa mi ktorýsi z tých farebných štvorčekov na obrazovke môjho počítača. Žiakov už rozoznávam po hlase, keďže spoza prezentácie mi nič iné neostáva. „Pani učiteľka, a to akože naozaj máme napísať list svojmu budúcemu JA? To čo tam mám písať…?“
„Poslala som vám na classroom vzorový list a tiež osnovu, čo by tam mohlo byť. Napíšte a prečítate si na stužkovej, o tri roky.“
„A myslíte, že vtedy ešte nejaké stužkové budú? A pôjdeme dovtedy vôbec do školy?“
Neviem… Ozaj. Čo by som do takého listu napísala ja?
Milá budúca JA. Prihováram sa Ti z roku 2021. To bolo vtedy, keď bola korona. Vonku zúri 21. storočie, klimatická zmena a vírus, o ktorom sa toho vie primálo na to, aby človek nebol ostražitý. Sedíš doma, ale vlastne nie tak celkom. Chodíš do práce, ale vlastne nechodíš. Nikto to nečakal a nik nemá na túto situáciu recept, aj keď sa všetci tvária ako epidemiológov mladší brat. Z banálnej chrípočky sa vykľula choroba s nepredvídateľnými následkami, niekedy priam fatálnymi. Najlepšie je sedieť doma, zachovať si príčetnosť a fungovať, ako sa najlepšie dá. Každé ráno vstať, dodržať svoje rutiny a niečo vymyslieť, aby aj tvoji žiaci kúsok po kúsku nadobudli nejaké vedomosti, hoci ich pozornosť je otupená a sú ubití stereotypom a izoláciou. Verím, že si to zvládla. Neviem si predstaviť, aký vzťah máš teraz so svojimi žiakmi, ktorí prišli na to, že učiť sa dá aj doma a niekedy omnoho efektívnejšie ako v škole. Že je jednoduché ťa oklamať na nejakej online písomke. Dúfam, že návrat do školy netrval dlho a znovu môžeš používať všetky tie pexesá, kartičky a papierové handouty, ktorým sa nevyrovná žiaden online nástroj. To jablko na stole v zborovni, čo si si priniesla z obeda v školskej jedálni kedysi v októbri 2020, snáď niekto medzičasom vyhodil…
Desana Kiselová