Sedím v detskej izbe…nie nevrátila som sa do mojich detských čias…moje deti sa jej vzdali a uvoľnili ju, keď učím online.
Už nepočítam týždne, jednoducho som tu uviazla…začala som izbu vnímať trochu viac…už sem neprídem ako matka s heslom na perách „Upracte si“. V tom ich poriadku-neporiadku vidím rôzne veci.
Vidím Paríž. Dcéra má sen, že pôjdeme spolu do Paríža na kávu. Zatiaľ vidím iba model Paríža, ktorý je z lega, ale vidím Ajfelovku, Šánzelizé, Lúvr… a hovorím si, že raz tam spolu isto pôjdeme a sen sa zmení na skutočnosť. Nie, raz tam isto pôjdeme…mením slová…hneď, ako to bude možné, tak pôjdeme!
Vidím fotku, na ktorej je dcéra so spolužiačkami…všetky sa smejú a držia sa za plecia…hovorím si, ako obdivujem moju dcéru, keď je teraz doma každý deň s mamou, bratom…veľmi sme sa zblížili. Obdivujem môjho syna, ktorý teraz sedí v jednej izbe spolu so sestrou, každý deň…sestru počuť na jeho on-line hodinách, brata počuť na sestriných hodinách…obaja sú trpezliví…a mne prenechali svoju izbu.
Všímam si viac detailov…začala som si písať denník…stručný…každý deň si zapíšem niečo, čo mi spravilo radosť. Myslela som, že ho nikdy nezverejním, že je predsa môj…
Uvedomujem si, že práve v týchto dňoch je dôležité mať niečo, čo robí radosť, čo poteší. Tak z denníka vyberám aspoň útržky…
…hráme veľa hier a teším sa, že spolu sedíme pri jednom stole…
…som veľmi šťastná, lebo sa veľa smejeme…
…dnes môj syn povedal: „Výlet sa mi páčil, bol taký dobrodružný.“ Komplet do nitky sme zmokli a blato bolo po kolená…
…dnes mi žiačka napísala: WAW, spravili ste mi deň!
…dnes ma potešila pesnička „Obchádzka“, v duchu som bola s kamarátkou v Sabinove…
…dnes moja dvojročná neter opäť vypravila virtuálny vlak, v ktorom sedí celá rodina a smeruje do Vrútok…
…dnes prišla dobrá správa od mojej maminy, liečba pomáha…
Usmievam sa, keď píšem a opäť čítam týchto pár slov. Vložila by som sem aj iné…aj tie dištančné, pri ktorých krútim hlavou („Prečo mi zase nefunguje mikrofón?“, trhám si vlasy („Kedy navarím obed, zavesím prádlo, povysávam, utriem prach…“), v duchu zúrim („Už som to predsa zopakovala 25x!!!“)…ale, poviem si, že radšej napíšem niečo pozitívne a ostanem negatívna.
Tak sedím v detskej izbe, odložím denník, pozriem opäť na Paríž a idem sa pripojiť na ďalšiu online hodinu…s úsmevom.
Monika Záborská