Minulý mesiac uplynulo 15 rokov od smrti môjho otca, Ján Bohdana Hroboňa. Bol to hrdina viery, ktorý bral Boha vážne. Svoju vieru žil a šíril najmä počas komunizmu, kedy to bolo nielen nežiadúce, ale aj nebezpečné. Doba sa odvtedy, vďakabohu, zmenila, a ja sa často pýtam, čo a ako by robil môj otec dnes.
Čo zo spoločenského, cirkevného či politického diania by podporoval a čo kritizoval? Neviem presne, ale som si istý, že by sa v tom všetkom za každú cenu angažoval, trápil, nadchýnal aj frustroval. S ostatnými hrdinami viery bol totiž presvedčený, že pre mňa žiť je Kristus a umrieť je zisk (List Filipanom 1,21).
Tiež neviem, ako by to robil. Pamätám si však jedno z jeho obľúbených tvrdení: “Viera je vynaliezavá.“ Utkvelo vo mne, lebo som neraz videl, ako jeho netradičný nápad poháňaný nadšením zafungoval tam, kde ostatní tvrdili, že to sa nedá. To nadšenie, ten zápal pre Božiu vec mnohokrát stačil, a o ostatné sa postaral Všemohúci. Hrdinstvo viery totiž spočíva v spoliehaní sa na nikoho a nič iné okrem Boha.
Bohdan Hroboň,
vďačný syn