Moja šesťročná dcéra Miladka dokáže úžasné veci. Jeden kút našej obývačky pretvorila na bunker postavený z diek a stoličiek. Nad bunkrom zo stropu visia mesiac, slnko a hviezdy. Keďže nepatrím medzi vyvolených, mohol som iba v nestráženej chvíli nahliadnuť pod deku do jej súkromného sveta kníh, prítmia, perfektne zorganizovaných zvierat a rozprávkových postavičiek, pohodlne rozprestretého koberca a mäkučkých vankúšov. Hoci vonku zúri chaos pohádzaných farbičiek, farieb, nožníc, lepidiel a lepiacich pások, ktorý odráža jej tvorivé pokusy, v jej bunkri vládne bezpečie, pokoj a poriadok.
Keď Miladka kreslí svoje obľúbené jednorožce, princezné, draky alebo pracuje na svojom novom projekte z kartónu a lepiacej pásky, vidím, ako jej myseľ a fantázia pracuje na plné obrátky. Je pozoruhodné, ako sa dokáže neuveriteľne zahĺbiť do svojej činnosti a nenechá sa vyrušiť ani maminou, ktorá hneď vedľa hlasno vyučuje dištančne druhákov. Je doslova svojou činnosťou pohltená, zabudla na svet okolo a ostala vo svojom bezpečnom úkryte tvorivosti a fantázie.
V tej chvíli sa snažím spomenúť si, kedy naposledy som bol podobne uchvátený tvorivým zápalom, hlboko ponorený do vnútorného sveta tvorivosti, premýšľania a upokojenia. Nebolo to až tak dávno, no boli to skôr len momenty, či epizódy. Aj za tie som vďačný. Stačí to? Neviem. Asi som kdesi uviazol – Komenského slovami, v labyrinte sveta „to jest v matení a motání, kolotání a lopotování, mámení a šalbě, bíde a tesknosti, a naposledy omrzení všeho a zoufání.“
Keď sa vrátime k deťom, je fascinujúce pozorovať ich pri hre a koľko veľa vieme z tej hry odčítať alebo čo všetko nám o nich prezradí. Napríklad o príbehoch, ktoré prežívajú, o potrebe víťazstva pravdy a lásky v tých príbehoch alebo potrebe poriadku, prijatia a bezpečia. Nie nadarmo hovorí Ježiš o deťoch ako o tých, ktorým patrí Božie kráľovstvo. Komenský by povedal, že „kdož doma v srdci svém sedě, s jediným Pánem Bohem se uzavírá, ten sám k pravému a plnému mysli upokojení a radosti, že přichází.“
Detské srdce, veľa radosti a upokojenia prajem, priatelia.
PS: Dnes ráno nám Miladka pri raňajkách povedala, že nechce byť veľká. Nuž, budeme sa musieť o tom ešte porozprávať.
Jozef Sopoliga,
riaditeľ