Práca študentky Veroniky Uhrínovej z I. BG na tému elektroodpadu v rámci projektu ElektroOdpad – Dopad 4, do ktorého je tento rok zapojená naša škola.
Naši starí rodičia by si určite dokázali spomenúť na ten moment, keď držali v rukách elektroniku po prvýkrát. Bolo to niečo nové, niečo nečakané a vzrušujúce, s prísľubom jednoduchšieho života. Pre nás je elektronika už jeho prirodzenou súčasťou, patrí k našim najranejším spomienkam, keď otec s mamou kamerovali naše prvé krôčiky, keď vždy, ako sa schýlilo k večeru, sme v televízii pozerali večerníček, až po moment, keď sme dostali svoj prvý mobil. Prví vynálezcovia v sebe držali myšlienku, že elektronika ovplyvní naše životy hlavne v pozitívnom smere, avšak žiaľ, model ich budúcnosti sa zmenil z krásnej idylky na nekonečné pyramídy elektroodpadu.
Vedel by niekto z nás povedať, čo z nášho prvého mobilu zostalo teraz? Alebo čo sa stalo s tým množstvom elektroniky, ktorá nám počas života prichádzala do rúk? Je pre nás prirodzené, že hneď po tom, ako prestane slúžiť, ju nahradíme novou a na tú starú zabudneme. Myslíme si, že sa vyparí, že zmizne, že akonáhle sa pokazí, za ňu strácame zodpovednosť. Avšak ona sa nevyparí, zostane tu, na Zemi, a jediní, ktorí môžu rozhodnúť, čím sa stane naša vyhodená elektronika, či dostane druhé využitie, zrecykluje sa, alebo to bude len ďalší jed pre našu prírodu, sme my sami. Žiaľ, vo väčšine prípadov nastane tá druhá možnosť. Vo väčšine prípadov elektronika zostane ležať na hŕbach odpadu pripomínajúcich cintorín. Jej hrobom sa stane naša Zem, naša ľuďmi zotročená príroda, alebo naopak, vyhodená elektronika posiela do hrobu ju, a tým aj nás všetkých.
Myslíme si, že už nie je cesta späť, hovoríme si to vždy počas kupovania nového mobilu, napriek tomu, že na tom starom nie je žiadna chyba. Hovoríme si to počas vynášania starých káblov do koša, jednoducho počas prizerania sa na neodvrátiteľnú, blížiacu sa katastrofu, ktorú si sami na seba spúšťame. Avšak, čo ak ešte existuje nádej? Čo ak aj my ešte vieme, že to môžeme zmeniť? Že idea zasa krásneho a čistého sveta nie je len nereálna a ružová predstava slniečkárov, ale cieľ? Je jednoduchšie prihadzovať polienka do ohňa, ako ich odtiaľ vyberať, ale na dosiahnutie nášho cieľa je potrebné, aby každý z nás zmenil svoje staré návyky. Stačí možno len urobiť trochu viac krokov ako ku smetnému košu v našej kuchyni, a nefunkčnú elektroniku zahodiť do červeného kontajnera, ktorý je na ňu určený, namiesto toho, aby z komunálneho odpadu poputovala rovno na skládku. Môžete ho nájsť napríklad v našej škole alebo na určitých miestach vo vašom meste. Poprípade môžete elektroodpad zaniesť na zberný dvor, kde sa postarajú o to, aby bol recyklovaný. Ďalšia vec, ktorú môžeme urobiť, aby sme náš odpad zminimalizovali, je zbytočne nekupovať novú elektroniku, ktorú často nakupujeme len tak z rozmaru. A čo je dôležité, je posúvať tieto myšlienky ďalej a ďalej, tieto zmeny v našom správaní nám možno prídu nepatrné, avšak vďaka nim sa dokážeme vyhnúť mnohým problémom, a každý jeden náš krôčik, naša snaha pomôže spoločnému dobru. Pretože na odvrátenie ekologickej katastrofy nestačí len jeden super hrdina, ktorý zachráni svet. Každý jeden z nás je potrebný v tom, aby pomohol zachrániť svet, ktorý chrabrých a silných duší potrebuje viac.
Veronika Uhrínová z I. BG