Už vyše roka počúvame, že školstvo má byť v našej krajine jednou z hlavných priorít. Mám dojem, že priority sú iba na papieri, riešenia problémov sa odkladajú, poctivá diskusia sa nahrádza verejným osočovaním a seba prezentovaním. Tú veľkú snehovú guľu – problém s názvom vzdelávanie našich detí, ako spoločnosť iba tlačíme pred sebou, a ona nám medzičasom narástla do nadrozmernej veľkosti.
Poznáte asi ten pocit, keď sa pre niečo nadchnete alebo sa pre niečo rozhodnete, možno si dáte záväzok a ako čas plynie, čoraz viac sa vzďaľujete svojmu pôvodnému zámeru. Asi tak je to aj s novoročnými predsavzatiami. Mne sa to stalo naposledy s jednou knihou, ktorú som chcel a mal prečítať kvôli svojmu ďalšiemu štúdiu. Vypožičal som si ju, začal čítať a po mesiaci mi prišlo upozornenie, že je čas knihu vrátiť, lebo uplynul čas výpožičky. Knihu som nemal ani spolovice prečítanú, vždy som si našiel dôvod, prečo ju nečítať. Nakoniec som musel termín výpožičky posunúť, ale problém ostal.
V našej kancelárii v škole sme mali na stene namontovanú poličku, na ktorú sme ukladali všetko, čo nemalo svoje systematizované miesto, postupne sme na ňu kládli viac a viac kníh, až jedného dňa to nevydržala a celá sa zrútila. Problém, o ktorom sme tušili, ale riešenie sme odkladali, sa nám sám pripomenul. Nebolo kam uhnúť, museli sme veciam nájsť nové miesto. No nemuselo to tak byť, ak by sme neodkladali riešenie problému.
Minule som sa rozprával s kolegyňou o tom, že veci, ktoré odkladá, sú pre ňu ako štekajúce psy za jej chrbtom. Nuž, svedčí to o jej zodpovednosti, že si uvedomuje, že sú tu živé problémy a treba ich riešiť – psy ešte štekajú, ale na druhej strane si aj uvedomuje, že ich nerieši – psy je treba nakŕmiť, skrotiť alebo niekomu predať. Vždy sa nájde milión dôvodov, prečo niektoré veci neriešime.
Všetky tri prípady moderná doba pomenúva ako prokrastinácia – odkladáme veci, ktoré je potrebné urobiť. My vieme, že niečo musíme urobiť, ale radšej necháme snehovú guľu nabaľovať sa samospádom, predĺžime výpožičnú dobu, riešime poličku, až keď padne a štekajúce psy začneme krotiť alebo kŕmiť až vtedy, keď nás pohryzú alebo sú až tak dotieravé, že je to až neznesiteľné a my preto ani nemôžeme zaspať.
Dokonca podobný prípad pozná aj staré dobré Evanjelium. Ježiš v podobenstve o rozsievačovi hovorí príbeh o zrne ako o tej dobrej správe, ktorú rozsievač rozsieva, pričom okrem zrna, ktoré v dobrej zemi prinesie hojnú úrodu, niektoré zrno padne na kraj cesty, iné do tŕnia. To, ktoré padne do tŕnia, je práve o človeku, ktorý počuje dobrú správu o riešení jeho problémov vo vzťahu k smrti a večnosti, ale „denné starosti a mámenie bohatstva slovo udusia, takže ostane bez úrody.“ Riešenie týchto vecí odkladá.
Je zaujímavé, že vieme prokrastinovať nielen vo vzťahu k bežným problémom, ale aj tvárou tvár pred smrťou a večnosťou. Dúfam, že v pri našom aktuálnom gúľaní tej nadrozmernej snehovej gule si nájdeme čas na ozajstné priority – na čas strávený v diskusii so svojimi deťmi a žiakmi o ich osobnostnom rozvoji v oblasti ich vzdelania a aj duchovného života.
Jozef Sopoliga, riaditeľ