„Po nemnohých dňoch zobral mladší syn všetko, odsťahoval sa do ďalekej krajiny a tam v hýrení premrhal si imanie. Keď už všetko premrhal, nastal v tom kraji veľký hlad a on začal núdzu trpieť. Išiel teda a uchytil sa u jedného z občanov toho kraja, a ten ho poslal na pole svine pásť. I žiadal si naplniť brucho odpadkami, ktoré žrali svine, ale nik mu nedal. Vtedy vstúpil do seba a povedal si: Koľko nádenníkov má hojnosť chleba u môjho otca, a ja tu hyniem hladom. Vstanem, pôjdem k otcovi a poviem mu: Otče, zhrešil som proti nebu i proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom; prijmi ma ako jedného z nádenníkov. I vstal a šiel k otcovi. Keď bol ešte ďaleko, uvidel ho otec, zľutoval sa, pribehol, padol mu okolo krku a vybozkával ho. A syn mu povedal: Otče, zhrešil som proti nebu a proti tebe a nie som viac hoden menovať sa tvojím synom. Ale otec rozkázal sluhom: Prineste rýchlo najkrajšie rúcho a oblečte ho; dajte mu prsteň na ruku a obuv na nohy; potom vezmite vykŕmené teľa, zabite ho a jedzme a veseľme sa. Lebo tento môj syn bol mŕtvy, a ožil; bol stratený, a našiel sa. A začali sa veseliť.“
Lukáš 15: 13 – 24
Pri príchode do novej budovy gymnázia vás privíta replika obrazu veľmi známeho holandského barokového maliara Rembrandta van Rijna. Zobrazuje scénu z biblického príbehu o márnotratnom synovi, konkrétne tú časť, kde sa syn po neúspešnom hľadaní šťastia vo svete vracia domov. Je to koniec jednej cesty. Šťastný koniec, ktorý prišiel po pestrom skúšaní iného života, ktorý ponúka svet mimo domu. V tomto školskom roku sme spoločne počas ranných stíšení, online služieb Božích spoločne kráčali po ceste. Postupne sme s Božím ľudom a biblickými postavami spoznávali, aké je to kráčať po ceste s Bohom a aj bez Neho. V škole sme mnohí aj veľmi dlho nemohli byť a keď sme sa vracali, vítal nás otec na Rembrandtovom obraze.
Aj keď príbeh nesie názov podľa syna, jeho hlavným hrdinom je otec. Je to otec, ktorý nám má priblížiť Boha Otca. Boh je Duch. Je večný a nekonečný a ťažko si Ho predstaviť. To, že sme stvorení na Jeho obraz, neznamená, že vyzerá ako my. Veď podľa koho by sme si Ho mali potom predstaviť? Beloch, černoch, Číňan? Starý, mladý, vysoký, nízky? Keď nás Ježiš učí, že Ho máme nazývať Otcom, určite nehovorí o fyzickom vzhľade. Hovorí o tom, že Ho máme vnímať ako niekoho blízkeho. Niekoho, kto je tu, keď potrebujeme. Kto sa zaujíma, stará, chráni. Ako niekoho, koho máme rešpektovať, ľúbiť a ku komu môžeme mať dôveru.
Rembrandt bol jeden z najlepších maliarov histórie a dokázal do svojich obrazov vložiť oveľa viac ako len jednoduché zachytenie momentu. Tu je zachytený moment návratu syna, ktorý odchádzal s pocitom, že má veci pevne v rukách, že sa dokáže o seba postarať a domov sa už pravdepodobne ani nevráti. A predsa. Kľačí na kolenách pred otcom. Vlasy má ostrihané na krátko, čo vypovedá o tom, že prežil veľkú potupu. Je oblečený v handrách, lebo o všetko prišiel. Lenže na opasku má pripevnenú dýku, ktorá symbolizuje dar od otca. Tejto sa nevzdal, aj keď prišiel o všetko. Syn je napoly bosý. Po dlhej ceste sa mu jedna topánka rozpadla a neudržala sa na nohe. Je nám jasné, že prichádza zďaleka, zo zlých podmienok a čaká, že mu bude vynadané. Ale otca vždy vnímal ako spravodlivého a dobrého a vie, že sa stará aj o sluhov, a preto prichádza s nádejou, že aj jemu sa ujde zaobchádzania aspoň ako so sluhom. S pozíciou syna a dediča už nepočíta, ale otec, ktorý je stredobodom tohto diela, pristupuje k nemu a objíma ho. Oboma rukami ho chytá okolo pliec. A práve toto objatie, otcove ruky sú dôležitým detailom Rembrandtovho obrazu. Jedna ruka je silná, pevná, povedali by sme, že mužská. Druhá je jemná, nežná, skôr ženská. Tá silná sa dotýka syna z pravej strany, z tej, kde ešte na nohe ostala topánka a kde je zavesená dýka na opasku. Z tej, kde ešte vidíme odkaz na identitu syna, na jeho spojenie s otcom, s rodom. Ale tá druhá, nežná a láskavá, sa dotýka ľavej strany. Bosá noha znamená chudobu, potrebu starostlivosti, lásky a prijatia. Tá pravá je položená na pleci, ako keď chcete niekomu niečo vysvetliť alebo ho povzbudiť a stále vidíte, že je niečo schopný urobiť aj sám, a tak ho po tom pleci poklepete. Ale tá druhá tisne syna s láskou k sebe. Ako v čase, keď už z vlastnej sily neurobíte nič, keď nevládzete, iba dúfate, že sa o vás postarajú. Toto je vysvetlenie podobenstva o márnotratnom synovi a zároveň stále čakajúcom a milujúcom otcovi. Dal nám našu identitu, ukázal nám, kým sme a kde je náš domov. Dal nám všetko, čo potrebujeme pre svoj život. Dal nám bratov a sestry. A aj keď niektorí hľadajú lepší smer, lepší život, neváha ich pri návrate po sklamaní prijať a objať. Na jednej strane nám dáva poznať, čo od nás chce a tým symbolickým poklepaním po pleci nás vysiela do služby, do života, ktorý môžeme zvládať, ale na druhej strane nás tisne k sebe a stará sa vo chvíľach, kedy už nedokážeme sami nič.
Vidieť Boha ako Otca je síce zjednodušujúce, ale pomáha nám to pochopiť, kým pre nás je. Prajem vám, aby bez ohľadu na to, čím práve prechádzate a aké bremeno na sebe nesiete, pohľad na tento obraz pri vstupe do školy vždy pripomínal, že Božia náruč je pre nás stále otvorená a Jeho príbytok aj pre nás nachystaný. Amen.
ThDr. Jana Bosáková, PhD.
duchovná správkyňa školy