Na literatúre žiakov najviac zaujala detektívka. Navrhla som im, aby prišli prezlečení za obľúbených detektívov. Zobrali to vážne:)
Pár hodín strávili na školskom dvore a hľadali vhodné prostredie, motív a zápletku na vlastné príbehy. Rodili sa neľahko. S najzaujímavejšími sa podelíme tu:
Za stromom je vrah (detektívka)
Jedného krásneho dňa sa Adam rozhodol, že pôjde s kamarátmi von. Spoločne rozmýšľali, kam ísť a čo robiť.
„Už to mám,“ zakričal Juro, Adamov najlepší kamarát. „Čo keby sme išli na školský dvor?“
Všetci súhlasili. Bývali totiž blízko a na dvore bolo aspoň ihrisko, kde sa dalo nejako zabaviť. Cestou rozoberali najnovšie pikošky zo školy a nevšímali si, čo sa dialo okolo nich. Vôbec si nevšimli, že ich niekto spoza stromov sledoval.
„Poďme sa zahrať,” navrhol Jožo.
„A čo?“ spýtal sa Dušo.
„ Ty pôjdeš tam, a ja zasa tam…“ začal vysvetľovať Jožo. Jeho dlhé vysvetľovanie však všetkých nudilo. Začali sa ošívať a nedávali pozor na pravidlá. Ako sa tak Adam obzeral dookola, zbadal za stromom tmavý tieň. Zbystril pozornosť. Už pred tým, keď išli okolo toho miesta, mal čudný pocit. Zdalo sa mu, že ich niekto sleduje. Kamarátom zatiaľ nič nepovedal. Rozhodol sa, že bude to miesto po očku sledovať sám. Keby sa mýlil, určite by ho vysmiali.
Po chvíli, keď sa naskytla príležitosť, nakukol tam. Ale za stromom nebolo nikoho. Mýlil som sa, žeby sa mi to iba zdalo, uvažoval. Bol si istý, že ich odtiaľ niekto pozoroval. Zrazu za ním čosi zašuchotalo. Otočil sa, hoci sa bál.
„Hu!!!“ vybehli na neho kamaráti. Vyplašene na nich pozeral.
„Čo ste sa zbláznili?! Viete, ako som sa zľakol?“ kričal na nich.
„ A čo ty bádateľ, čo tu skúmaš? Čo hľadáš včerajší deň?“ robili si z neho srandu kamaráti.
„Ale nič! Len som sa tak zamyslel. Ideme sa vôbec hrať? Mňa to nebaví!“ priznal sa Adam.
„Ale veď sme ani nezačali. Vôbec sa nám do toho nechce. Poďme sa len tak prejsť!“ navrhol Dušo.
Ako tak kráčali, o niekoľko stromov ďalej uvideli ležať človeka. Bolo to nejaké dievča. Ležalo na zemi a vôbec sa nehýbalo. Hneď sa im v hlave vybavili hodiny prvej pomoci zo školy. Všimli si, že dievča nedýcha.
„Mali by sme jej dať umelé dýchanie,“ navrhol Jožo.
„Čo si sa zbláznil? Ja predsa nebudem bozkávať cudzie dievča!“ bránil sa Dušo.
„Ale veď ho nebudeme bozkávať!“ vykríkol Adam. „Len mu pomôžeme s dýchaním,“ a začal s umelým dýchaním. Jožo medzi tým zavolal záchranku. Všetkým bolo dievčaťa ľúto. Vôbec nevyzeralo, že by mohlo opäť dýchať. Ale čo sa mu vlastne mohlo stať?
Čas sa nekonečne vliekol. Záchranka nechodila.
„Nadiktoval si správnu adresu?” spýtal sa Adam. „Už sa stmieva a začína pršať. Takto tomu dievčaťu nepomôžeme!“
„Určite áno,“ bránil sa Dušo. „Chalani, mali by sme ísť domov! Už je veľa hodín. Rodičia sa o nás budú báť. Spravili sme predsa všetko, čo sme mohli. Veď sanitka ju tu nájde a lekári sa o ňu postarajú,“ pokračoval Dušan.
„To predsa nemôžeme! Čo ak neprídu? Nemôžeme ju tu predsa nechať!“ namietal Adam.
„Ale môžeme. Ja už aj odchádzam!“ povedal Dušo.
„Ja tiež,“ pridal sa Jožo.
Chalani utekali ako splašené kone. Adam sa ani nenazdal a zostal s dievčaťom sám. Bol unavený a premrznutý. No nechcel nevládne telo opustiť. Únava ho tak premohla, že zaspal.
Po čase ho zobudil rozruch a veľký frmol. Okolo neho boli biele steny. Keď poriadne precitol, uvedomil si, že leží v posteli v nemocničnej izbe. Do ruky mu stekala infúzia. Bol poriadne vyčerpaný a aj čiastočne podchladený. Sanitka ich totiž v tej tme a daždi nevedela nájsť. Až teraz mu to došlo. Spomenul si na bezvládne dievča, ktoré s chalanmi našli na školskom dvore za stromom.
„Ale kde je? Čo s ňou vlastne je? Žije?“ Hlavou mu vírilo množstvo otázok. Opatrne vyliezol z postele a rozhodol sa ísť hľadať odpovede.
Na chodbe ho zastavil lekár: „Kamže si sa chlapče vybral? Nemal by si byť náhodou v posteli?“
„Hľadám jedno dievča. Asi ho doviezli spolu so mnou. Našli sme ho pod stromami a chceli sme mu pomôcť. Neviete, čo s ním je?“ vychrlil Adam na lekára hŕbu otázok.
„Je mi ľúto, chlapče, ale to dievča neprežilo. Malo guľku rovno pri srdci. Niekto ho postrelil. Už sa nedalo nič robiť!“ povedal lekár.
„Čože?“ nechcel tomu uveriť Adam. „Ja som bol blízko vraždy!“ Bez rozmýšľania sa taký ako bol oblečený, rozbehol preč z nemocnice. Bežal na dvor k stromom, kde sa všetko stalo. Na mieste hliadkovali policajti. Okolo stromov boli natiahnuté policajné pásky. Všade boli pozapichované terčíky s číslami.
„Čo je, chlapče? Čo tu robíš? Tu nemôžeš byť! Môžeš nám zničiť stopy! Toto je miesto činu!“ chceli ho odohnať policajti.
„Ja som Adam. Ja s kamarátmi sme našli to postrelené dievča.“
„Aha! A nevidel si niečo podozrivé? Nejakú postavu, zbraň, časti oblečenia. Nepočuli ste streľbu?“ vypytovali sa policajti.
„To nie. Videl som len tmavý tieň veľkej postavy. Nejakého muža. Zdalo sa mi, že nás sleduje.“ odpovedal Adam.
„Poď s nami, niečo ti ukážeme.“ V policajnom aute sedel vysoký muž v tmavom oblečení. Na rukách mal putá. „ Videl si už niekedy tohto muža?“
„Nie som si istý. Ale tá postava by mohla patriť tomu, čo nás pozoroval spoza stromov, keď sme našli to postrelené dievča,“ povedal Adam. Zrazu mu všetko začalo dávať zmysel.
Ten chlap tam po svojom hroznom čine ešte bol. Myslel si, že sa vytratí a chlapci si ho nevšimnú. A možno chcel skryť aj telo obete, no oni ho vyrušili.
„Chlapče, tento muž sa volá Jožo Mrkvička, okrem toho, že sa ti podobá na tieň spoza miesta činu, sme u neho našli strelnú zbraň a odtlačky prstov na mieste činu sú tiež jeho. Práve si videl vraha a pomohol si nám ho usvedčiť. Si hrdina!“ povedali policajti.
Nebol to jeho prvý zločin. Polícia ho hľadala už niekoľko rokov. A práve Adam s kamarátmi sa stali svedkami jeho posledného trestného činu.
Bronislava Marčeková
Na dlhší čas žiakov zamestnal projekt Čítame rodine a známym. Z toho, ako sa snažili „uloviť“ poslucháča pri čítaní si vyrábali denník. Neverili by ste, ale občas bolo riadne namáhavé presvedčiť niekoho, že nemusí robiť vôbec nič, len počúvať príbehy. Ja by som bola veľmi rada, keby mi niekto čítal, vy nie?
Čítame rodine a blízkym
Dnes je 6. marca. Dostali sme úlohu čítať blízkym, tak sa idem spýtať maminy: „Mami, môžem ti čítať môjho Harryho Pottera, mám to na domácu úlohu.“ Odpovedala: „Jasné, aspoň si oddýchnem.“
Tak som jej čítavala.
Dnes je 15. marca. Prešlo dosť dní od začiatku a mám pocit, že mamina je nejaká divná. Akurát je čas na čítanie, tak sa o chvíľu ozvem. Už je po čítaní a mala som pravdu. Mamina povedala, že jej nevadí, keď jej čítam, ale moja kniha ju veľmi nebaví, keďže ju už čítala, no ja som tvrdohlavá (ako to ona povedala), tak si radšej nájdem na čítanie niekoho iného.
Tak som išla za sestrou a ona mi povedala že by som jej mohla čítať niečo na maturitu, ale mne sa nechcelo, tak som mala poslednú šancu – ocina. Prišla som za ním a spýtala som sa ho, či mu môžem čítať (musela som sa to spýtať dvakrát, lebo ocino mal svoje slúchadlá). Ocino, čo som nečakala, povedal, že môžem, tak som mu ako sprostá čítala dvakrát, až kým mi došlo, že ocino, keď začnem čítať a nevnímam ho, tak si nastaví slúchadlá. No čo, možno to je moja chyba, nikoho moja kniha nebaví.
Bola tu tá najdivnejšia možnosť, čítať mojim rybkám a poviem vám, sú to tí najlepší poslucháči. Len ticho plávajú a pri tom počúvajú.
Dnes je 21. marca. Ja viem, že sa ozývam s dlhšími intervalmi, ale toto boli dva dni, odkedy čítam rybkám a poviem vám, asi ich to až tak nebavilo, ako som si myslela. Jedna rybka vyskočila z akvária a usušila sa.
Bol to hrozný pocit, keď sa vaše čítanie nepáči ani rybám….
Stelka Tomčányová, 6. A
Fotka práce od inej žiačky denník – Rebeka Lisá 6.A
V učive dejepisu sme sa prehupli do obdobia stredoveku. Žiaci si v skupinách rozdelili témy, podelili prácu a začali vytvárať makety hradov, opevnení, kostolov, trhov, mučiarne,… Okrem praktických ukážok pripravili pre spolužiakov aj množstvo informácií.
Poučné a zaujímavé zároveň.
Ani na HVAJ sme nelenili. V tomto polroku si žiaci zlepšili slovnú zásobu z oblasti mumifikácie Egypťanov, olympijských hier a legiend Grékov, bojových techník Rimanov. Dostali sme sa aj k dejinám menej známych civilizácií – Aztékov, Inkov, Mayov. K tvorbe modelov podnietili výdobytky z Číny – vznikol vozík, pagoda.
Dúfam, že sa všetkým mojim žiakom bude dariť aj v budúcom roku:)
Jana Merchant