Prednedávnom som mal v rámci svojho doktorandského štúdia možnosť debatovať s jedným profesorom pedagogiky o tom, ako je na tom naše školstvo v porovnaním s inými krajinami a ich školskými systémami. Samozrejme, z tej diskusie sme nevychádzali veľmi dobre, zlyhávanie v medzinárodných porovnaniach, prevládajúci transmisívny spôsob výuky v našich školách, neschopnosť odbornej verejnosti pracovať s najnovšími dátami a ich aplikáciami pre potreby súčasného školstva, slabá alebo žiadna spolupráca vysokých škôl so základnými alebo strednými školami. Pokračovali sme slabými výsledkami žiakov, navyše spojenými s ich nespokojnosťou s tým, čo dostávajú v školách. Povedal by som, že klasická akademická debata, v ktorej dokážeme analyzovať, kriticky o veciach premýšľať, rozpitvať ich a úplne dekonštruovať. A to je fajn, lebo bez toho, aby sme dobre nepoznali, ako na tom sme a kde sa nachádzame, nemôžeme sa ani pohnúť dopredu a veci konštruovať, no môže to byť veľmi depresívna debata. Asi po hodine debaty som začal byť z nej unavený, lebo všetko som kdesi už v iných obmenách počul. O čom sa málo hovorí, sú riešenia. A tak som položil dve otázky: Existuje východisko z tohto stavu a svetlo na konci tunela? Existuje niečo ako „svätý grál“ pedagogiky?
Dostal som zopár odpovedí, ktoré si určite nenárokujú na úplnosti.
Prvá odpoveď bola: je potrebné zlepšiť financovanie školstva. Súhlas, lebo tu existuje obrovský historický dlh voči školám nielen vo financovaní miezd, ale aj v investíciách do vybavenia škôl. No na druhej strane, samotné financie nie sú zárukou zlepšenia školstva ani jeho kvality. Lebo nejde len o to, koľko financií dáme do škôl, ale aj na aký účel budú využité.
Druhá odpoveď bola zaujímavejšia. Ako ukazujú sociologické výskumy, existuje ešte stála okolo 40 % rodičov, ktorí majú stále obrovskú dôveru tak k učiteľom, ako aj k škole ako inštitúcii. Vzťah tých ďalších percent rodičov k škole je skôr pozitívny a je len malé percento rodičov, ktoré je veľmi kritické ku škole. Tu je na čom budovať a tento vzťah rodiny a školy je potrebné posilniť.
Tretia odpoveď prišla v podobe grafu, ktorý ukazoval, že najefektívnejší spôsob využitia verejných peňazí je investícia do predprimárneho vzdelávania a čím ideme ďalej v čase od narodenia dieťaťa, tým menšia je efektivity vynaložených zdrojov, napríklad najmenej efektívna je podpora na rekvalifikáciu v produktívnom veku.
Určite existujú aj ďalšie prístupy, ktoré robia školský systém dobrý, dobrú školu dobrou, ale k nim sme sa nedostali, lebo sme debatu museli ukončiť pre krátkosť času.
Pokračovať však môžeme praxou v našej škole, lebo naša škola chce byť istým spôsobom odpoveďou na málo efektívny slovenský školský systém. V našej škole sme sa vybrali cestou posilnenia kultúry, ktorá by podporovala samostatnosť žiakov, predovšetkým v myslení (tak kritickom ako aj tvorivom a reflektívnom). Podporovala by viac to, aby mohli ísť žiaci do hĺbky a porozumeli veciam ako preberaniu látky. Merania ukazujú, že u žiakov vyučovaných takýmto spôsobom dochádza nielen k rozvoju myslenia, ale aj k zlepšeniu v testovaniach. Ako to robíme, o tom viac v rozhovore v tomto newslettri alebo aj v predchádzajúcich vydaniach (Prečo sa zamerať na rozvoj myslenia 1. časť), (Prečo sa zamerať na rozvoj myslenia 2. časť). Samozrejme, nechceme zabúdať ani na ďalšie dva piliere našej školy – rozvoj komunity a duchovné formovanie žiakov.
Jozef Sopoliga
riaditeľ