Jana Bosáková je duchovnou správkyňou školy, čo je v podstate školská farárka a tiež triedna učiteľka V.AG. Rada cestuje a spoznáva nové krajiny. Učí evanjelické náboženstvo, umenie a kultúru a ZMAK. Aktuálne študuje psychológiu v Trnave.
Učili ste aj niekde inde ako na tejto škole? Ako dlho?
Učila som na Evanjelickom gymnáziu v Tisovci, ktoré je tiež bilingválne. Občas som vypomáhala s učením na základnej škole v tom istom meste. Žila som tam 11 rokov.
Čo ste vyštudovali?
Ako prvú školu som vyštudovala Evanjelickú teológiu na Evanjelickej bohosloveckej fakulte UK v Bratislave. Potom som si robila rozširujúce štúdium anglického jazyka na Žilinskej univerzite a didaktiku umeleckých predmetov ako tretí stupeň vysokoškolského vzdelávania na UKF v Nitre.
Aké sú vaše koníčky?
Milujem skladanie puzzle vo veľkostiach aspoň nad 5 000 kusov. Najväčšie puzzle som zatiaľ postavila vo veľkosti 12 000. Rada bicyklujem, mám rada klasickú hudbu, muzikály a koncerty tohto typu. Tiež rada spievam a dirigujem spevokol. A asi sa aj rada učím.
Ako hodnotíte online vyučovanie počas pandémie koronavírusu?
Ako veľmi únavné, s veľkou neistotou, čo bude nasledovať, ale zároveň si myslím, že to postavilo učiteľov pred otázku: Čo sú kľúčové veci, ktoré treba žiakov naučiť aj v týchto obmedzených podmienkach? a hľadať nové spôsoby, ako sa dajú plniť ciele v online priestore. Myslím si, že online spôsob komunikácie nie je dočasná záležitosť, ale už trvalo bude v našom budúcom živote prítomná, preto sa s ňou treba naučiť žiť.
Keby ste si mohli vybrať ísť na večeru s niekým, kto žil alebo žije, kto by to bol a prečo?
Keby som mohla ísť na večeru s niekým, kto žije, tak asi s nejakým veľmi dobrým kuchárom, čo by mi dobre navaril, napríklad Gordon Ramsay. Z tých, čo nežijú, tak je tu veľmi veľa ľudí, ktorých by som chcela stretnúť, aby som sa ich niečo opýtala, takže vybrať jedného z nich je náročné, ale možno že by som chcela stretnúť psychológa Gustava Junga, lebo má veľmi zaujímavé teórie, prípadne Ericha Fromma či Karen Horneyovú.
Čo vám doba koronavírusu dala a čo vám vzala?
Dala mi nový spôsob pozerania sa na to, že to, čo sa nám niekedy možno zdá stereotypné, nudné a každodenné, je v podstate vzácne a v tomto čase sme o to prišli. Až vtedy som si uvedomila, že to malo veľkú hodnotu v mojom živote. Len to, že človek môže slobodne opustiť domov, ísť niekam a stretnúť sa slobodne s ľuďmi, som sa naučila vnímať iným spôsobom.
Vzala mi to, že som nemohla chodiť do školy do Trnavy naživo. Pretože prednášky naživo mi dávajú viac, ako keď som v online priestore. Nemohla som sa pravidelne stretávať v kostole s inými ľuďmi, nemohla som mať pravidelne spevokol, ktorý tu v Martine dirigujem. Naopak som získala viac času na čítanie a aktivity so svojou rodinou.
Na čo ste obzvlášť hrdá, čo sa vám v živote podarilo?
Nemyslím si, že som človek, ktorý v živote urobil niečo veľmi významné v globálnom rozsahu. Napísala som nejaké učebnice náboženstva, pracovala som na nejakých projektoch, ale neviem, či to je niečo, na čo by mal byť človek obzvlášť hrdý. Som rada, že som mohla byť súčasťou niektorých podarených vecí, ako je napríklad aj otvorenie gymnázia v rámci ESŠ MT.
Čo vám naopak nevyšlo a dnes by ste to urobili inak?
Keby mal človek rozum, ktorý má v tomto veku pred istým časom, tak by určite niektoré veci riešil inak. Ale potom by to nebol život a nebolo by to také krásne a originálne a také, ako to malo byť. Takže nemôžem povedať, že by som nejakým spôsobom ľutovala nejaké rozhodnutia svojho života až tak, že by som ich potrebovala nejako meniť.
Predstavte si, že stretnete seba vo veku 14 rokov. Čo by ste si povedali?
Choď študovať na konzervatórium – spev a dirigovanie.
Ak by ste mali možnosť na sebe zmeniť jednu vec, ktorá by to bola?
Naučiť sa hovoriť nie.
Rozhovor pripravila Lea Maníková, 1.AG