Rozhovor pripravili žiaci z redakčnej rady žiackeho online Journalu.
Ako prebieha vyučovanie vo vašej škole? Používate špeciálne metódy?
Vyučovanie v našej škole je samozrejme iné, ako je vzdelávanie v ktorejkoľvek inej škole, dokonca nie je možné ho prirovnať ani k vzdelávaniu v špeciálnych školách pre žiakov s mentálnym postihnutím. Naši žiaci majú k mentálnemu postihnutiu pridružené aj zrakové a sluchové postihnutie, v mnohých prípadoch aj postihnutie telesné, autizmus a iné. Tieto diagnózy im v značnej miere narúšajú bežné zaradenie sa do každodenného života a bránia im žiť plnohodnotný život. Vo veľkej miere ovplyvňujú aj výchovno-vzdelávací proces na našej škole. Mnoho žiakov sa nedokáže bez pomoci inej dospelej osoby premiestniť ani z jednej miestnosti do druhej, potrebujú pomoc pri sebaobslužných a hygienických návykoch, pri orientácii v priestore, v motorike, na vyučovaní. Pomoc a podpora pre našich žiakov je potrebná neustále.
A ako prebieha vyučovanie?
Časť žiakov máme umiestnených na internáte školy, druhá časť žiakov je s dennou dochádzkou. Každý deň u nás začína ranným modlitebným stíšením, po ňom sa žiaci s pomocou svojich učiteliek, asistentiek premiestňujú do tried. V jednej triede je 4 – 6 žiakov. Triedy sú heterogénne. To znamená, že žiaci v triedach nie sú rozdelení podľa ročníkov, ale sú miešané rôzne vekové kategórie. Pri zaraďovaní do tried sa prihliada na skutočnosť, aby v triedach bol vyvážený pomer žiakov napr. na invalidnom vozíku. Tiež platí, že žiak s poruchou správania nie je vhodná kombinácia ku žiakovi, ktorý má Downov syndróm a pod.
Výnimočnosťou v porovnaní s inými školami je fakt, že v našej škole nemáme školský zvonček, ktorý ohlasuje začiatok či koniec vyučovacej hodiny. Vyučovacia jednotka u jedného žiaka trvá 5 minút, u niekoho možno 20 minút, u iného len maličký okamih. Všetko záleží od jeho zdravotného stavu, schopnosti sústrediť sa, spolupracovať pri aktivite. Jednotlivé činnosti v triede sú nastavené v rámci rozvrhu tak, aby boli náročnejšie úlohy striedané s relaxačnými chvíľkami, s pobytom v Snoezelen miestnosti. V edukačnom procese sa ku každému žiakovi pristupuje individuálne, rešpektujú sa jeho potreby, pracovné tempo, no predovšetkým jeho hendikep. Dôraz pri vzdelávaní žiakov sa kladie aj na voľbu použitých metód. Je preto dôležitá názorná ukážka, viacnásobné opakovanie informácií, správna voľba komunikačného systému, ktorý je vyhovujúci tak pre samotného žiaka, ako aj pre iného človeka, ktorý sa na komunikácii s ním podieľa.
Čo považujete vo vašej práci za úspech?
Ak mám brať do úvahy úspech, ktorý má nastať v rámci prospechu a napredovania žiaka, tak s určitosťou môžem povedať, že je to akýkoľvek pokrok v komunikácii. Keď dieťa prichádza do nášho zariadenia, častokrát nedokáže dávať najavo svoje pocity, túžby, priania… Vtedy nedochádza k uspokojovaniu jeho potrieb. Dieťa sa často hádže o zem, pozornosť si vynucuje plačom a my spočiatku len tápame a pohrávame sa s myšlienkami, čo práve v tej chvíli potrebuje. Akýkoľvek pokrok v komunikácii je pokrokom a posunom vpred. Osvojenie si správneho komunikačného systému (či už je to lokalizovanie zdroja svojho záujmu, akékoľvek gesto či mimika) je pre nás odrazovým mostíkom pre budovanie ďalších zručností. Potom je to osvojenie si sebaobslužných a hygienických návykov, aby sa žiak mohol po skončení školy čo najplynulejšie začleniť do spoločnosti i života okolo seba.
Pracovať so žiakmi s hluchoslepotou, ale aj s akýmkoľvek iným hendikepom, je náročné a výsledky spoločného snaženia sa nepreukážu za okamih. Za množstvom vynaloženej práce, tak zo strany zamestnancov, ako aj žiakov samotných, sú často len „slimačie“ posuny vpred. Veľkou motiváciou a hnacím motorom pre mňa je myšlienka čínskeho filozofa Lao-c, ktorý povedal: „Cesta dlhá tisíce míľ sa začína jediným krokom.“ Dôležité je preto vykročiť, urobiť ten prvý krok a nezostať v úzadí. A postupným spoločným smerovaním a kráčaním ruka v ruke s dieťaťom môžeme neskôr pokoriť aj tú spomínanú tisícmíľovú cestu.
Čo si myslíte o vzdelávaní detí s mentálnym postihnutím na Slovensku? Cítite podporu zo strany štátu alebo iných inštitúcií?
Každé dieťa má právo na vzdelanie, platí to pre žiakov zdravých i chorých, s mentálnym postihnutím i bez neho. Právo na vzdelanie má každý. Každý je vzdelávateľný a môže dosahovať dobré výsledky, ak sú mu poskytnuté dostatočné podmienky na jeho realizáciu a napredovanie.
Kam sa vaši žiaci vracajú po skončení školského roka? Ako zvládajú týždeň bez rodiny? Ako sa im darí adaptovať na školské prostredie?
Po skončení školského roka žiaci odchádzajú do svojich rodín, ale aj do centier pre deti a rodiny. Žiaľ, častokrát sme svedkami toho, že nechcú zo školy odísť. Nie je to tým, že by sa domov netešili alebo nešli tam radi, ale jednoducho v škole majú svoj režim, ktorý im vyhovuje. V domácom prostredí ich každodenné povinnosti, ktoré v škole vykonávali, často idú bokom.
Hneď pri nástupe dieťaťa do školy je veľmi dôležité, aby sa zadaptovalo na prostredie školy a cítilo sa v ňom dobre. To sa nám darí napĺňať a žiaci nemajú takmer žiadny problém zostať na internáte školy už od svojho útleho veku bez svojej rodiny, svojich najbližších. Sme malá škola, rodinného typu a dovolím si tvrdiť, že im dokážeme vytvárať také podmienky, že do nášho zariadenia prichádzajú s radosťou a s úsmevom na tvári.
Keďže ste evanjelická škola, ako vašim žiakom rozprávate o Bohu? Ako chápu vaši žiaci Boha?
Každé ráno v škole začína modlitebným stíšením. Jeho súčasťou je každodenné čítanie z Biblie a z knihy Smieť žiť pre Krista. Po ňom nasleduje spoločné odriekanie Modlitby Pánovej. Existenciu Boha a jeho prítomnosť si mnoho žiakov našej školy neuvedomuje. Všetko záleží od druhu a stupňa postihnutia. Žiaci vzdelávaní podľa C-variantu si to určite neuvedomujú, no koaktívne ruka v ruke s vychovávateľkou zvierajú ruky k modlitbe a učia sa, že majú byť počas modlitby ticho. V praktickej škole máme aj žiakov A a B variantu. S nimi máme aj náboženskú výchovu. Hovoríme si o stvorení sveta, láske k blížnemu, o významných sviatkoch v roku. Jeden zo žiakov praktickej školy sa priamo podieľa aj na čítaní na rannom modlitebnom stíšení. Okrem toho máme aj vianočné vystúpenia v kostole s prislúžením Večere Pánovej pre zamestnancov školy a požehnaním detí.
Asi pred desiatimi rokmi žiaci praktickej školy absolvovali aj konfirmáciu. Išlo o jednorazovú záležitosť, no bolo to veľmi emotívne a rodičia z toho mali obrovskú radosť.
Podelili by ste sa s nami o nejaký radostný alebo úsmevný zážitok z vašej práce?
Počas mojej viac ako dvadsaťročnej pôsobnosti na tejto škole prešlo mojimi rukami množstvo žiakov a každý jeden z nich vo mne zanechal hlbokú stopu. S nimi som plakala i smiala sa, tešila sa z ich úspechov, ale i padala na zadok. Každý jeden pokrok žiaka, nech je akýkoľvek, je pre nás všetkých radostný. Obrovským zadosťučinením nielen pre mňa, ale aj pre všetkých zamestnancov je, ak sa nám žiak z ničoho nič hodí okolo krku a silne zoviera ruky. Obrovská láska, ktorá z týchto detí sála, je na nezaplatenie. Napriek ťažkému postihnutiu, ale aj neľahkému osudu, ktorým si mnoho žiakov prešlo, dokážu myslieť pozitívne. Raz mi jeden zo žiakov praktickej školy povedal: „Ivka, načo ma ty učíš? Veď ja keď chcem, ja všetko viem“. Podobných vyjadrení bolo veľmi veľa. Sú to vyjadrenia, ktoré nám vyčaria úsmev na tvári, ale určite nás aj posúvajú dopredu.
Ako sa snažíte svoje poslanie napĺňať v čase pandémie. Zmenilo sa niečo?
Nástup pandémie nás veľmi prekvapil, bolo to niečo nezvyčajné. Niečo, čo nikto ani z nás dospelých nečakal. Prešli sme si neľahkým obdobím, dokonca v decembri 2020 pred Vianocami sme zostali zatvorení v škole, kde sme spolu s deťmi absolvovali dvojtýždňovú karanténu. Bolo to veľmi dlhé a náročné obdobie. Boli nakazení žiaci, rovnako aj dospelí. 24-hodinová starostlivosť o žiakov bola zabezpečená personálom, ktorý vo vysokých teplotách zostal v škole zakliesnený. No vďaka Bohu sme to všetko s jeho pomocou zvládli.
Akú budúcnosť si predstavujete pre vašich žiakov?
Žiaľ, po skončení výchovy a vzdelávania na našej škole žiaci odchádzajú do svojich rodín alebo sú umiestňovaní v sociálnych zariadeniach. Jediné miesto na Slovensku, kde sa našlo útočisko pre žiakov s týmto postihnutím je v Majáku v Zdobe, v domčeku pre hluchoslepých dospelých. Kapacita tohto zariadenia je osem osôb, momentálne je zaplnené.
Určite by sme v budúcnosti uvítali nejaké chránené dielne, kde by sa naši absolventi vedeli uplatniť. Ich hendikep im však nedovoľuje úplné začlenenie sa do spoločnosti zdravých rovesníkov. Pri všetkých činnostiach potrebujú pomoc a dohľad inej dospelej osoby.
Ďakujeme za rozhovor