Teší nás, že aj absolventi nášho gymnázia sa pripojili k dobrovoľníkom slúžiacim v Stane pomoci Evanjelickej cirkvi a. v. na Slovensku, Evanjelickej diakonie, Ekumenickej pastoračnej služby vo Vyšnom Nemeckom. Dvaja z nich sa s nami podelili o svoje dojmy z tejto služby.
Bol to môj prvý kontakt v živote s tisíckami ľudí utekajúcimi pred desivou vojnou. Najskôr som nevedel ani čo čakať, ako sa správať, čo povedať, ale napriek tomu, keď prišli prví ľudia, ktorým sme mali pomôcť, opadla zo mňa hocijaká premyslená a pripravená privítacia veta. Keď prišli ľudia zlomení s pohľadmi nemými, z ktorých ešte stále kričal strach, človek urobí úplne čokoľvek a akokoľvek, aby mali aspoň na chvíľu pocit bezpečia a pocit pomoci. Ten čas ubehol veľmi rýchlo, aj napriek tomu koľko ľudí odveziete na vozíku, koľkým pomôžete s batožinou, pri registrácii, koľkým ponúknete občerstvenie, a koľkých ubezpečíte, že všetko bude v poriadku. Po návrate z hranice to naopak šlo veľmi pomaly. Prvú hodinu po príchode domov som v slzách premýšľal, prečo ja môžem prísť do bezpečia a tepla, a ľudia z Ukrajiny nie. Avšak jedna dôležitá skutočnosť je, že cez hranice prechádzali utečenci, ktorým je poskytované útočisko po celej Európe a iba vďaka tomu budú môcť aj oni nájsť bezpečie a teplo. Vďaka solidarite a láske ľudí z rôznych štátov. Je to len krátke zamyslenie nad hypotetickou situáciou, že by sa okolité štáty odmietli podujať pomoci ukrajinským utečencom, a Slovensko by muselo vyriešiť bezpečie a teplo pre skoro 300 000 ľudí, čo by bolo pravdepodobne nemožné vyriešiť v krátkej dobe. Takéto zamyslenie vedie k obhliadnutiu do minulosti, kedy niektoré štáty vrátane Slovenska, nechali Grécko alebo Taliansko v riešení základných potrieb pre utečencov samých. Ďakujme Bohu, že Ukrajina má podporu celého sveta. Ďakujme Bohu, že bude ľuďom poskytnuté bezpečie a teplo. Nebolo to tak vždy.
Jakub Vojt
Hranica Vyšné Nemecké. Je to miesto plné spolupatričnosti, ľudskosti a lásky, ale zároveň strachu, prázdnoty a utrpenia. Miesto, kde sa autority premieňajú na ľudí a snažia sa všetci spoločne naplniť jeden cieľ – pomôcť blížnemu svojmu. Na hranici nezáleží, či je niekto vojak, český alebo slovenský policajt, dobrovoľník, skaut, kuchár alebo hasič. Všetkých spájajú emócie – strach z ruských rakiet, ktoré kedykoľvek môžu zasiahnuť letisko pri Užhorode, ktoré je od hranice strašidelne blízko. A láska k ľuďom, ktorí opúšťajú svoje domovy, rodiny a svoj doterajší život. A je to skutočne tak, človek si na strach zvykne a postupne sa stráca. Ale láska, tá pretrvá, naveky. Rakety síce pôsobia hrozivo, ale sú to len plechové strašidlá bez duše. Áno, zničia budovy, školy, divadlá a aj ľudské životy. Lenže tieto cynické, príkre, neľudské obludy nedokážu zničiť to, čo je vo vnútri nás všetkých. Nech žije večná láska, nech žije Ukrajina.
Ján Hlavaj
