Perfekcionizmus môže deťom zobrať odvahu robiť chyby, hľadať kreatívne riešenia a vyvolať v nich pocity hanby vyúsťujúce až do závažných mentálnych ochorení.
Sme tlačení k perfekcionizmu
V našej kultúre sa perfekcionizmus vníma ako pozitívna vlastnosť.
Tendencia k perfekcionizmu začína už v detstve a je stále bežnejšia.
Nárastu perfekcionizmu pomáha aj školský systém založený na štandardizovaných testoch a náročných prijímacích skúškach na univerzity. Niet sa preto čo diviť, že rodičia kladú na seba i na deti vyššie nároky a dostávajú sa pod tlak byť ešte lepší, dosiahnuť viac. Lenže ak je jediným cieľom úspech, deti sa začnú vyhýbať chybám. Keď počujú pochvalu vždy, keď spravia niečo dobré, no v prípade pochybenia ako rodičia mlčíme, naučíme ich, že sa majú snažiť o to, aby vyhoveli ostatným. Navyše, ak k takejto výchovnej stratégii pridáme obviňovanie detí za chyby, vyrábame si vážny problém. Vedci tvrdia, že vedieme deti k perfekcionizmu a neskôr až k depresii.
Pravdou totiž je, že tendencie k perfekcionizmu so sebou prinášajú rôzne ochorenia, napríklad depresie, úzkosti a aj u detí, anorexiu a ďalšie poruchy príjmu potravy, skorú úmrtnosť a dokonca samovraždy. Mnohé štúdie napríklad dokázali spojitosť medzi perfekcionizmom a strachom z vystupovania pred inými ľuďmi už u detí vo veku 10 rokov. Problém je, že pre perfekcionistov je vystúpenie spojené s mienkou o sebe. Keď neuspejú, nie sú iba sklamaní, že to nevyšlo. Hanbia sa za seba. Perfekcionizmus sa stáva spôsobom ochrany pred hanbou, pretože ak sú perfektní, nikdy nezlyhajú a keď nezlyhajú, nemajú dôvod sa hanbiť. Výsledkom je bludný kruh, do ktorého sa celoživotne zamotajú.
Odvrátená strana perfekcionizmu
Neúspech a pád sú súčasťou ľudstva a nedá sa im vyhnúť. Perfekcionizmus stojí v ceste zdravému riskovaniu, spomaľuje postup, obmedzuje rast a možnosť objavovať. Je unavujúci, beznádejný a úplne zbytočný. Na druhej strane, síce môže držať naše deti pevne v zajatí, niektoré vlastnosti vedúce k perfekcionizmu nemusia byť až tak negatívne. Ide najmä o húževnatosť, vytrvalosť či odvahu ísť za svojim cieľom, za vecami, ktoré sú dôležité. Dôležité je podporiť ich tak, aby dieťaťu v konečnom dôsledku prinášali osoh a neboli na ťarchu.
Odvaha stojí na prvom mieste, pretože pomôže deťom preniesť sa cez náročné výzvy, ktoré ich v živote čakajú.
Keď sa synovi či dcére niečo nepodarí, pravdepodobne príde pocit hanby a strachu, ktorý je tak často spojený práve s neočakávaným nepríjemným koncom. Ak sa v rozhovore s dieťaťom sústredíte na ich snahu a náročnosť úlohy, pomôže vám to zostať s ním na jednej lodi, zvýši to jeho dôveru vo vás a podporí odvahu a chuť zdravo riskovať pri ďalšej príležitosti. Povedzte mu preto niečo ako: „Byť brankárom/baletkou, je občas dosť náročné. Páči sa mi, že si sa dnes na tréningu tak snažil/a“. Cieľom je ukázať deťom, že chyby a neúspech sú príležitosťou na učenie, na rast a ďalší posun, nie koniec. Takto nebudú mať pocit, že neúspech je zlyhaním.
Nechajte deti robiť chyby
Nesnažte sa svojmu dieťaťu iniciatívne pomáhať, aby sa cítilo lepšie. Najviac mu totiž pomôže, ak uvidí, že jeho chybný krok nie je nič zásadné, že napriek pochybeniu je stále pre vás hrdinom.
V rámci rozhovoru môžete dieťaťu povedať o vlastných nedokonalostiach, napríklad: „Tak to ťa muselo sklamať. To sa stalo aj mne a dosť ma to rozhodilo.“ Je logické, že chceme pomôcť tým, na ktorých nám najviac záleží, že chceme pre deti, aby nikdy nepoznali horkú chuť prehry a najradšej by sme im pozametali chodníček, po ktorom kráčajú, aby ani raz nezakopli a nespadli. Ale nemusíme to robiť.
Niekedy je najlepšia pomoc nepomáhať, aby deti mohli objaviť všetko to, čo objaviť majú.
Život prináša úžasné výšky, ale aj hrozivé pády. Je na nás, aby sme sa z nich poučili rovnako dôkladne, ako dokážeme oslavovať úspech. Preto doprajte deťom možnosť precítiť a prejaviť svoje emócie, aj tie, ktoré ich mätú. Síce to môže naštartovať vaše vlastné obavy a úzkosť, pretože je náročné vidieť niekoho blízkeho ako veľmi sa trápi, no ak ovládneme svoju túžbu pomôcť im, dáme im možnosť zistiť, že tie nepríjemné pocity spojené s neúspechom ešte nemusia byť dôvodom na to, aby zabudli na svoju odvahu. Deti sa dozvedia, že zle sa budú cítiť len určitý, obmedzený čas. Môžete im povedať napríklad: „Zdá sa, že si sklamaný/á. Túžil/a si po jednotke. Je to hrozné, keď veci nejdú tak, ako by sme chceli, to chápem.“
Ako spoznáte perfekcionizmus u dieťaťa?
- Dieťa má nechuť vyskúšať niečo nové a neznáme, aby sa vyhlo pochybeniu.
- Dieťaťu dlho trvá vypracovanie zadania, lebo neustále kontroluje, či nespravilo chybu.
- Dieťa odsúva náročnú úlohu v snahe vyhnúť sa neúspešnému riešeniu – prokrasitnuje.
- Dieťa prosí o pomoc, aj keď nemusí, z dôvodu strachu z možného omylu.
- Keď dieťa spraví chybu, je v strese, hnevá sa, je nešťastné.
- Má tendenciu myslieť čierno-bielo. Ak výsledok nie je dokonalý, je to celé zle.
- Je príliš sebakritické.
Zdroj: EDUWORLD. sk, Martina Matejová