Predstavujem Vám ďalšiu kolegyňu z EMŠ – Martinu Mečkovú. V tomto prípade budem obzvlášť sentimentálna. S Maťkou sa poznáme takmer 12 rokov. Spojila nás práca v škôlke a ťaháme to na tomto poli už niekoľko školských rokov. Vďaka, Mati, že si pevným pilierom celej Evanjelickej spojenej školy. Vďaka, že si stabilnou súčasťou našej škôlky a odovzdávaš deťom tie najdôležitejšie a najkrajšie hodnoty. Vďaka, že si skvelá kolegyňa a kamarátka.
Mati, máš vyštudovanú predškolskú a elementárnu pedagogiku v Banskej Bystrici. Prečo ostávaš učiť v škôlke? Neláka ťa vyskúšať si prácu v základnej škole?
Určite ma láka aj práca na prvom stupni základnej školy. Bola by to určite cenná skúsenosť. Stále si túto možnosť nechávam otvorenú. No zatiaľ som spokojná v našej škôlke. Práca s deťmi predškolského veku je pre mňa čarovná. Baví ma pozorovať, ako sa z tých „bábätiek“ stanú takmer školáci a pocit, že vo veľkej miere zohrávam v týchto ich začiatkoch dôležitú úlohu aj ja, je pre mňa neopísateľný.
Môžeš kolegom a študentom opísať tvoje učiteľské začiatky?
Učiteľské začiatky siahajú do môjho detstva. Už ako malá som sa hrala na pani učiteľku. Po základnej škole som šla na Pedagogickú a sociálnu akadémiu v Turčianskych Tepliciach, netušiac, čo ma čaká. Vďaka skvelým učiteľom som sa do učiteľstva zamilovala ešte viac a vtedy som zistila, že je to skutočne to, čo chcem v živote robiť, čo ma napĺňa. Stihla som si vyskúšať aj prácu au pair v Rakúsku. Vysokú školu som študovala najskôr denne (Bc.) a potom externe (Mgr.). I keď ma vysokoškolský život bavil, chcela som už zbierať reálne skúsenosti, zdokonaľovať sa a profesijne rásť. No a potom som sa dostala ku práci učiteľky v jednej súkromnej materskej škole. Všetky začiatky v práci sú ťažké. Je iné mať teoretické poznatky a iné aplikovať ich v praxi. Človek sa učí na vlastných chybách a mňa tieto chyby posúvali a posúvajú stále vpred.
A čo tvoje začiatky v EMŠ? Ako si na to spomínaš?
Začiatky v EMŠ, za tie vlastne vďačím Tebe, Zuzi. Vďaka Tebe a Tvojej viere vo mňa som teraz tu. Vďačím aj sebe, za to aká som. Pretože keď sa do niečoho pustím, len tak ľahko sa nevzdávam. A ako by to bolo včera, keď sme ja, ty a Kraska prvýkrát vstúpili do tried na hornom poschodí. Uprostred tried nás čakali obrovské kopy hračiek a všetkého možného (z predchádzajúcej MŠ). Bez breptania sme sa pustili do práce, pretože sme už vtedy vedeli, že vzniká niečo výnimočné. Vďaka Pánu Bohu za našu škôlku.
Ja si veľmi dobre spomínam, ako sme spolu začali učiť ešte pred nástupom do EMŠ v jednej súkromnej škôlke. Po mojich ročných útrapách s inou neurotickou kolegyňou si bola svetlom na konci tunela. Myslela si si vtedy, že nám to vydrží takto dlho. Aké boli tvoje pocity zo mňa?
Ty si, Zuzka, bola moja úplne prvá kolegyňa. A že som mala veľké šťastie, pretože lepší začiatok som si ani priať nemohla. Hneď od nášho prvého stretnutia som vedela, že to spolu „budem táhnout“ ešte veľmi dlho. Bola si crazy ale zároveň skvelá učiteľka a kamarátka, od ktorej som sa veľa naučila. Myslím si, že sme si veľmi sadli, či už po ľudskej stránke, ale aj po tej profesijnej. Mali sme (a stále aj máme) rovnaké smerovanie, čo sa týka vzdelávania tých najmenších. Myslím, že o tom svedčí aj naša telepatia, ktorá ani po rokoch nezmizla. Veď každá bruneta potrebuje svoju blondínu.
Veľa sa toho zmenilo od nášho prvého stretnutia. Vydala si sa, stala si sa mamou 2 krásnych chlapcov. V čom je teraz tvoj pracovný život iný ako ten pred tým?
Áno, vydala som sa za toho najlepšieho muža, ktorý mi je vo všetkom oporou a máme spolu dvoch úžasných synov. Moja rodina je pre mňa všetkým. No pravdupovediac, pred nástupom do práce po rodičovskej „dovolenke“, som rozmýšľala nad tým, ako zvládnem to, že moja práca s deťmi bude trvať 24 hodín denne. Ale moje obavy boli zbytočné. To, že som už matkou, zmenilo môj pohľad na deti ako také. Ako učiteľka som ku nim viac materinská, alebo ako to povedať. Moje deti aj deti v škôlke sú úžasné a celé to do seba perfektne zapadlo.
Káva alebo čaj?
Káva! Bez cukru of course.
Film alebo kniha?
Kniha!
More alebo hory?
Milujem obe.
Je niečo, bez čoho si nevieš predstaviť svoj deň?
Bez smiechu mojich chlapcov. A v práci bez šálky horúcej kávy, ktorú si na stole nájdem aj tak vždy studenú.
Posledná otázka sa opäť týka školstva. Ako by si namotivovala súčasné deviatačky, aby si dali prihlášku na strednú pedagogickú školu.
Hm. Záleží od toho, či tú motiváciu majú v sebe. Ak začnú čo i len premýšľať nad prácou učiteľky, ak v budúcnosti vidia sami seba pri práci s deťmi, nech idú do toho. Učiteľstvo nie je povolanie, je to poslanie.
Za rozhovor ďakuje Zuzana Valková
