Komunikácia s deťmi nie je len o tom, čo im hovoríme, ale aj o tom, ako to hovoríme. Keď sa rozprávame s deťmi, či už ako rodičia alebo učitelia, je dôležité venovať pozornosť týmto trom veciam.
1. Aktívne počúvanie: Dajte dieťaťu najavo, že ho skutočne počúvate
Poznáte ten pocit, že niekomu vysvetľujete niečo, na čom vám záleží a on sa jedným okom pozerá do mobilu alebo číta jedálny lístok? Hnevá vás to? Tak to nerobte ani svojim deťom.
Aktívne počúvanie znamená nielen počúvať, čo dieťa hovorí, ale naozaj sa na to sústrediť. Keď deti vidia, že ich niekto naozaj počúva, majú pocit, že to, čo vyjadrujú a cítia stojí za pozornosť. Venujte sa im počas rozhovoru celým svojím telom, ako napríklad úprimným pohľadom alebo prikývnutím, pohladkaním.
Keď sa dieťa zdôverí, že sa mu v škole smiali, namiesto rýchleho riešenia alebo zľahčenia problému môžete odpovedať: „To muselo byť nepríjemné. Čo sa presne stalo?“ Takto prejavíte záujme a podporíte dieťa, aby sa otvorilo a lepšie vyjadrilo, čo sa v škole stalo.
Tip: Snažte sa pri rozhovore s dieťaťom byť na jeho úrovni – napríklad si sadnite na stoličku, čupnite si a pozerajte sa mu priamo do očí. Týmto malým gestom ukážete, že mu venujete plnú pozornosť a nepozeráte sa na dieťa „zhora.“
2. Reflexné počúvanie: Buďte dieťaťu zrkadlom
Výborný tip, ako zistiť, čo sa naozaj deje.
Reflexné počúvanie je skvelý spôsob, ako dieťaťu ukázať, že ho naozaj počúvate a rozumiete mu. Znamená to opakovať alebo parafrázovať to, čo povedalo, ale inými slovami. Tým mu dáte pocit, že mu naozaj venujete pozornosť, a zároveň otvoríte priestor pre ďalší rozhovor.
Ak dieťa povie: „Už sa nehrám s Dominikom,“ môžete odpovedať: „Nepáči sa ti, čo spravil Dominik?“ To mu dá možnosť vysvetliť situáciu viac do hĺbky a vy zistíte, čo sa naozaj stalo. Možno ho Dominik len naštval a o pár dní budú opäť kamaráti – no teraz je dôležité, aby dieťa vedelo, že ho počúvate bez posudzovania.
Tip: Skúste sa vyhnúť tomu, aby ste hneď ponúkali riešenia. Niekedy deti len potrebujú niekoho, kto ich vypočuje a nechá im priestor povedať, čo majú na srdci.
3. Neverbálna komunikácia: Telo tiež hovorí
Nie všetko v komunikácii sú slová – deti čítajú naše nálady a postoje aj z našej neverbálnej komunikácie. Veci ako výrazy tváre, očný kontakt, gestá a fyzický dotyk môžu byť pre deti často ešte dôležitejšie ako to, čo im hovoríme. Ak dieťa príde smutné zo školy, namiesto slovného povzbudenia niekedy stačí pohladenie po hlave alebo objatie. Tieto gestá im ukazujú, že ste tu pre neho a záleží vám na ňom.
Očný kontakt je ďalší dôležitý faktor. Keď dieťa hovorí, snažte sa s ním udržať pohľad. Ak sa pozeráte do telefónu alebo robíte niečo iné, dieťa to rýchlo zbadá a môže mať pocit, že pre vás nie je dôležité to, čo hovorí.
Tip: Každé dieťa má svoje hranice – niektoré sa budú chcieť hneď objímať, iné potrebujú viac priestoru, hlavne keď sú rozrušené. Rešpektujte ich signály a buďte trpezliví, prídu vtedy, keď budú pripravené.