Reflexia – 22 rokov ESŠ Martin

Dvadsaťdva rokov
od nápadu po komunitu, ktorá rastie.

 

Jozef Sopoliga
riaditeľ Evanjelickej spojenej školy v Martine
2003 – 2026

Obsah

Zámer a začiatok

Všetky veľké veci začínajú nepozorovane. Naša škola začala ako myšlienka – trochu drzá, trochu nelogická, možno naivná. Rok 2003. Demografický pokles na Slovensku, racionalizácia škôl, žiaci sa stávajú vzácnym artiklom. Práve vtedy sme sa rozhodli, že otvoríme novú evanjelickú školu.

 

Mnohí to považovali za neprimeraný, neracionálny krok hraničiaci s bláznovstvom. Otvorene: mali pravdu. Z pohľadu štatistík, financií a zdravého rozumu to nedávalo zmysel. Ale bolo tu niečo iné. Presvedčenie, že vzdelávať deti v kresťanskom duchu je pre cirkev a spoločnosť vynikajúca, možno tá najlepšia investícia. Presvedčenie, že nevyužiť Bohom darovanú slobodu a možnosti realizovať takéto vzdelávanie by bol jednoducho hriech.

 

V januári 2003 sa konal prvý zápis. Výsledok: menej ako dvanásť prihlášok. Bolo to veľké sklamanie. To sklamanie bolo také veľké, že pán farár Ján Bohdan Hroboň vo svojej kázni 20.2.2003 v Evanjelickom kostole v Martine povedal: „Niekedy si tú prázdnotu veľmi silno uvedomujeme. Niekto blízky nás opustí, jeho miesto je prázdne. … Ešte smutnejšie je prázdne srdce, hlava, prázdne ruky, prázdny život, prázdne slová. Prázdna prvá trieda v Evanjelickej základnej škole v Martine.“

 

Nevzdali sme to. V septembri 2004 sme slávnostnými bohoslužbami v kostole otvorili prvú prvácku triedu. V otváracom príhovore som sa snažil priblížiť sen o škole, ktorý nie je nočnou morou, ale je to sen, ktorý je farebný a sú v ňom rôznorodé deti, učitelia a rodičia. Nesnívali sme o veľkej škole, skôr o takej malej, rodinného charakteru, možno tak do 120 detí. No Boh mal s nami a s touto školou iné plány.

 

Dvadsaťpäť detí, jedna učiteľka Ivona Guráňová, vychovávateľka a učiteľka náboženstva Katka Froľová, americká lektorka Erika Estenson a ja ako riaditeľ školy, ktorý okrem iného vozil deti školským autobusom. Keď som ho pred Zborovým domom zaparkoval, šiel som do triedy učiť matematiku, aby som ich neskôr, po celom dni mohol odviesť naspäť domov. Takto to vyzeralo v roku jeden.

 

Pokračovali sme ďalej. Každý rok sme hľadali nové priestory, každý rok sa niečo nové vybudovalo a zariadilo. Ako keby sme každý rok začínali odznova. Vyučovanie sa presúvalo medzi prenajatými priestormi. Deväť ročníkov základnej školy v piatich prenajatých budovách. Neskôr škôlka a potom gymnázium. Ale práve vďaka ľuďom ako je Adrián Kacian, Michal Valčo, Bohdan Hroboň a neskôr aj stále pribúdajúci spolupracovníci a učitelia, ktorí toto dobrodružstvo prijali za svoje, sa dnes môžeme tešiť z výsledkov.

 

Na začiatku nebolo nič. Bola iba myšlienka, ktorá sa vznášala v priestore Memorandového námestia, bol iba nápad, trochu drzého bláznovstva a chuť niečo zmeniť.

 

Od začiatku to bolo o ľuďoch. O farárovi Jánovi Bohdanovi Hroboňovi, ktorý burcoval celý evanjelický cirkevný zbor v Martine, aby škole pomáhal. O Adriánovi Kacianovi, vtedajšom riaditeľovi Biblickej školy, ktorý školu obhajoval a zabezpečoval jej prepojenie s donormi z USA. O prvých rodičoch, ktorí nám zverili svoje deti s dôverou a s modlitbami. O slovenských a amerických dobrovoľníkoch, ktorí prišli so štetcami a lopatami renovovať triedy. Predovšetkým však všetci prišli s veľkou láskou a srdcom, aby pomohli budovať tento projekt školy. Bez ich osobnej podpory, prítomnosti a tiež bez ich finančnej podpory by škola nemohla narásť do podoby, ako ju teraz v roku 2026 vidíme.


Rastúci záujem – čísla a dôvera

Čo priťahovalo rodičov? Nie prestíž, ani veľká budova či dobre vybavené laboratóriá. Priťahovala ich odlišnosť. Iný prístup. Škola, kde k žiakom pristupujú s rešpektom, s láskou a kde je rozvíjaná ich individualita. Škola, kde bilingválne vyučovanie v anglickom jazyku nie je marketingová nálepka, ale každodenná realita.

 

Záujem rástol postupne, ale vytrvalo. Na začiatku bolo 25 žiakov. O tri roky neskôr bolo žiakov 99. V roku 2009 ich bolo 171. V roku 2013, keď sme spúšťali gymnázium mala škola 389 žiakov v pätnástich triedach. Od roku 2018, kedy sme do sveta s požehnaním vypravili prvých absolventov gymnázia, je počet žiakov stabilizovaný v priemere na úrovni 746 žiakov.

 

Dnes má škola 752 žiakov, 36 tried a 118 zamestnancov. Najväčší medziročný nárast bol medzi rokmi 2014 a 2015, keď škola narástla o viac ako 117 žiakov, čo v zásade môžeme povedať, že pri takom náraste jednalo o úplne novú školu. Od roku 2013 sa počet žiakov školy takmer zdvojnásobil. Toto nie sú len čísla. Za každým číslom je rodič, ktorý nám zveril to najdrahšie – svoje dieťa. Je za ním dôvera, ktorá sa nedá kúpiť ani vymôcť. Na takomto diele sa dá dlhodobo spolupracovať iba s Božou pomocou. My sme sa o to snažili každý deň.

 

Na konci svojho pôsobenia ako riaditeľ môžem povedať, že máme deväť ročníkov absolventov gymnázia, trinásť ročníkov základnej školy – to je jedna celá generácia, ktorá prešla našimi rukami. Škola je dostatočne vnútorne silná a s dobrým menom v Martine a okolí. Zo školy, ktorá bola iba start-up so všetkými slabosťami, turbulenciami, neistotou, ale aj obrovskou vnútornou energiou, je dnes škola, kde sú správni ľudia na správnych miestach, kde vo vnútri existuje kultúra vzájomnej podpory, dôvery, veľkej otvorenosti a reflexie. Je to škola, ktorá je zameraná na zlepšovanie a inovácie. Zo školy sa stala etablovaná a životaschopná organizácia. Ešte lepšie povedané, stala sa z nej organizácia, ktorá buduje evanjelickú komunitu v Martine. Som veľmi rád, že toto môžem konštatovať pri svojom odchode.

 

Externé potvrdenie kvality

Komparo 2012 zaradilo školu medzi desať najlepších základných škôl na Slovensku. Testovanie 9 v roku 2013 hovorilo ešte jasnejšie: naša škola patrí medzi 6 percent najlepších základných škôl v celej krajine. Percentil v matematike 98,61, v slovenčine 94,76. Naši žiaci prekonávali národný priemer o viac ako 22 percent v matematike a o 12 percent v slovenčine. Toto nebola náhoda. Bolo to výsledkom systematickej práce: bilingválneho vzdelávania, metódy CLIL, a predovšetkým práce pedagogického tímu, ktorý veril v to, čo robí.

 

Škola dosahuje odvtedy nadpriemerné výsledky, no určite máme ešte priestor na zlepšenie a rast.


Priestory z Božej milosti pribúdajú

Priestorová situácia školy bola dlhé roky výzvou, opakujúcou sa každý rok. Na začiatku Zborový dom a Živena. Neskôr pribudla budova Biblickej školy, pavilóny po bývalej materskej škole na Divadelnej ulici, budova prvého slovenského gymnázia a v roku 2015 budova bývalej Neografie, ktorá dnes slúži ako hlavná budova školy. Každý nový priestor bol výsledkom rokovaní a modlitieb, ale aj finančnej podpory zo strany priateľov z USA a rodičov. Nezastupiteľnú úlohu tu hrali a stále hrajú Bohdan Hroboň aj Adrián Kacian. Vďaka im za to.

 

V roku 2010 vtedajší primátor Andrej Hrnčiar fyzicky odstránil železný plot medzi priestormi školy na Divadelnej a zvyškom budov. Pri tej príležitosti povedal: „Odstraňuje sa nielen fyzický, ale aj mentálny plot medzi cirkvou a mestom – plot, ktorý bol dôsledkom komunizmu a jeho ateistickej ideológie.“ Škola sa stala symbolicky akceptovaná verejnosťou.

 

Hlavnú budovu školy sme s pomocou sponzorov z USA a tiež dobrovoľníkov, rodičov a pedagógov postupne rekonštruovali. V roku 2021 sme mali vybudované moderné fyzikálne a chemické laboratórium, multifunkčné ihrisko, robotické centrum, dielne, výtvarnú učebňa, hudobná učebňa a ďalšie kmeňové triedy. Zo školného sme zateplili tri strechy v jednotlivých pavilónoch a škôlkarskú jedáleň. Dnes má škola na adrese M. R. Štefánika 19 moderne zariadenú budovu so všetkým zázemím s priestorom na ďalší rozvoj. Každá rekonštrukcia bola malým víťazstvom, pri ktorej sme cítili, že nám v nej pomáhal Hospodin.

 

Evanjelická spojená škola: jeden celok

V januári 2013 vznikla Evanjelická spojená škola. Nebolo to len administratívne zlúčenie. Bola to odpoveď na naplnenie potrieb verejnosti a rodičov, aby tu bola škola, kde môže dieťa v kresťanskom duchu rásť od predškolského veku až po maturitu. Jedno vedenie, jedna filozofia, jeden hodnotový rámec.

 

Evanjelická materská škola

Materská škola spustila prevádzku v septembri 2012. Dnes má štyri triedy. Je to prvé stretnutie dieťaťa so spoločenstvom, s ranným stíšením, s pravidlami lásky a dobrým výchovným programom. Je to prvá vrstva charakteru, ktorý budujeme. Za skvelé vedenie škôlky by som sa chcel poďakovať Helke Záborskej, ktorá škôlku viedla najdlhšie. Neskôr toto žezlo po nej prevzal Peter Petrovič.

 

Evanjelická základná škola

Základná škola ostáva srdcom celého projektu. Tu sa buduje základ – vzdelanostný, hodnotový, vzťahový. Za dvadsaťdva rokov prešla škola procesom zavádzania bilingválneho vzdelávania, projektmi CLIL, rozvojom životných zručností, Erasmus projektmi a naposledy teraz aktívnou účasťou na reforme kurikula. Každý rok sme sa pokúšali byť o krok ďalej. Tu by som chcel zvlášť poďakovať Zuzke Račekovej, ktorá bola od začiatku pri budovaní školy, v jej vedení a pri všetkých zásadných projektoch školy. Najprv ako zástupkyňa pre 1. stupeň, dnes ako zástupkyňa pre základnú školu. Spolu s Gabikou Dobrovolnou tvoria neoddeliteľný tandem.

 

Evanjelické bilingválne gymnázium

V septembri 2013 sme otvorili prvý ročník päťročného bilingválneho gymnázia. Prvé maturity prebehli v roku 2018. Do roku 2026 sme odovzdali maturitné vysvedčenia deviatim ročníkom absolventov. Gymnázium sa hrdo hlási k tradícii Prvého slovenského evanjelického patronátneho gymnázia, ktorého žiaci sedávali práve v kostolných laviciach na Memorandovom námestí, a zároveň poskytuje žiakom moderné formy vzdelávania a dostatok výziev, aby sa zapájali do medzinárodnej spolupráca s inými žiakmi. Veľké poďakovanie patrí Danke Bednárovej, ktorá bola zástupkyňou gymnázia od jeho vzniku. Dnes ho veľmi zdarne vedie Zuzka Gombárska.

 

Čo som chcel: vízia, ktorá stála za to

O čo mi ako riaditeľovi išlo?

Chcel som, aby sa žiaci učili múdrosti. Nie len vedomostiam. Múdrosti – tej, ktorá vie prepájať, vidieť súvislosti, ktoré idú za jednotlivé predmety a za rámce samotnej školy. Aby škola nebola len miestom, kde sa odovzdávajú informácie, ale miestom, kde sa formuje spôsob myslenia a vzťahu k svetu. Ako hovorí podobenstvo o talentoch: nie zakopať, čo ti bolo dané, ale s tým pracovať, riskovať, zodpovedne sa postaviť k príležitostiam. Dvaja sluhovia z biblického príbehu znásobili svoje talenty – to je obraz žiaka, absolventa našej školy, ktorý som mal pred očami.

 

Chcel som vybudovať kultúru, ktorá podporuje myslenie tak individuálne ako aj skupinové a kde je toto myslenie podporované každý deň a celou komunitou. Kde si ľudia vážia a rešpektujú jeden druhého. Kde je priestor pre rast každého – žiaka, učiteľa, ale i riaditeľa. Kde vzdelávanie je chápané ako služba, nie ako výroba výstupov pre štatistiky. Kde sme inšpirovaní Kristom a jeho príkladom: napr. aby ten, kto chce byť veľký, nech je služobníkom všetkých.

 

Chcel som, aby škola nebola moja. Aby bola naša. Aby si ju prisvojili učitelia, rodičia, žiaci a celý cirkevný zbor. Aby každý cítil, že je spoluvlastníkom niečoho hodnotného. Škola, za ktorú nesie zodpovednosť iba riaditeľ, je krehká. Škola, za ktorú sa cíti zodpovedných viac ako 100 zamestnancov, cez 1400 rodičov a viac ako sedemsto žiakov, je odolná a má veľkú budúcnosť pred sebou.

 

Chcel som, aby sme budovali komunitu, ktorá presahuje múry školy. Nielen komunitu, kde si vymieňame nejaké maily, správy, záznamy, poznámky či vysvedčenia, ale komunitu vzťahov. Kde si ľudia pomáhajú. Kde sa myslí na iných – na tých slabších, na utečencov, na deti v nemocnici, na deti na Bambuskách alebo v Malawi. Kde Božie kráľovstvo nie je abstrakcia, ale každodenná prax: zdvihnúť papier zo zeme, aj keď nie je môj. Usmiať sa na spolužiaka, ktorý sedí sám. Poctivo si vypracovať úlohu, aj keď sa mi nechce. Tieto malé veci – nie veľké programové prehlásenia – budujú charakter. Kto je verný v malom, je verný aj vo veľkom.

 

Chcel som, aby sme mali jasnú misiu a víziu – a aby sme ju čas od času nanovo premysleli. Nie preto, že by sme zabudli, kam smerujeme, ale preto, že živá organizácia rastie a s ňou rastie aj jej pochopenie vlastného poslania, pričom musí reflektovať zmenené vonkajšie podmienky. Viacero kôl premýšľania o vízii, zapájanie zriaďovateľa, učiteľov, rodičov, žiakov – to nebola byrokratické cvičenie. Bolo to živé hľadanie novej vízie a misie školy. Teraz máme novú spoločnú víziu a misiu, na ktorej sme spolu pracovali, v ktorej chceme ísť spolu o krok ďalej…

 

Od startupu k vnútorne silnej organizácii

Existuje rozdiel medzi organizáciou, ktorá funguje, lebo má silného lídra, a organizáciou, ktorá funguje, lebo je vnútorne silná. Prvá je závislá na jednej osobe. Keď tá osoba odíde, organizácia sa zatrasie. Druhá stojí na kultúre, na systémoch, na spoločnej a zdieľanej zodpovednosti, na ľuďoch, ktorí vedia, prečo to robia – a vedia to robiť aj bez toho, aby ich niekto každý deň poháňal.

 

Evanjelická spojená škola začínala ako startup. Malý tím, kde každý robil všetko, kde riaditeľ vozil deti autobusom a potom išiel učiť matematiku. Táto fáza je nevyhnutná a má svoju krásu – energiu, odhodlanie, priamosť vzťahov. Ale startup nemôže zostať startupom navždy, ak chce prežiť.

 

Dvadsaťdva rokov budovania viedlo k niečomu, čo je ťažko viditeľné zvonku, ale rozhodujúce zvnútra: zastupiteľnosť, spoločné zdieľanie zodpovednosti, vzájomná spolupráca, reflexia, správni ľudia na správnych miestach. Dnes škola má zriadenú inovatívnu skupinu, kde vedúci predmetových komisií a metodických združení od MŠ po gymnázium aktívne spolupracujú na rozvoji pedagogickej kultúry, na napĺňaní spoločnej misii a vízii. Má mentorský program. Súčasťou školy je školský klub detí, ktorého skvelé pani vychovávateľky sa popoludní starajú o deti. Súčasťou je RCPU, ktorého mentori pomáhajú s rastom iným učiteľom a ďalším školám. Má žiacke parlamenty, Peer Ministry, duchovné správkyne, psychologičky, dve špeciálne pedagogičky. Máme aj skvelé kuchárky a výbornú jedáleň. Za všetkých som vďačný, lebo viem, že to mohlo aj nebyť.

 

Keď organizácia funguje len vďaka entuziazmu zakladateľov, je to svedectvo o charizme. Keď funguje vďaka kultúre a systémom, je to svedectvo o zrelosti. V našej škole je skĺbená vízia so systémom a zároveň s najväčším darom a pokladom tejto školy – sú tu ľudia, ktorí veria v to, čo robia. A to je najdôležitejší ukazovateľ vnútornej sily. To je najväčšie Božie požehnanie, ktoré škola má.

 

V našej škole sa deje furt dačo. „Furt dačo“ nie je v našom prípade nárekom na preťaženosť, ale vyjadrením živosti. Organizácia, kde by bolo furt nič, by sa spreneverila svojej misii. Ale furt dačo musí mať smer. Musí byť zakotvené v hodnotách, musí vychádzať z reflexie, musí ísť o krok ďalej – nielen takticky, ale strategicky. To je rozdiel medzi reaktívnym chaotickým pohybom a zámerným rastom. To je naša škola. Ja som rád a je pre mňa obrovským privilégiom, že som mohol byť toho súčasťou.

 

Tri zážitky, jeden zámer

Školu netvoria múry, tehly a omietky. Škola je postavená zo vzťahov, z dôvery, z každodennej práce učiteľov. Zo spoločenstva rodičov. Zo žiakov, ktorí sa do svojej školy tešia. Od začiatku sme pestovali tri dimenzie, ktoré spolu tvoria celú osobnosť:

 

Akademický zážitok

Vzdelávanie náročné, s radosťou z poznávania, s rozvojom kritického myslenia. Chceli sme, aby každý žiak pochopil, že vzdelanie je dar, ale aj zodpovednosť. Spolupráca s Purdue University a Harvard online vzdelávanie pre vedenie školy, Erasmus+ projekty a naposledy aj päťročná akreditácia, niekoľko EU grantov, CLIL, Hejného metóda vyučovania matematiky, podpora rozvoja životných zručností priniesli do tried nové metódy, v neposlednom rade podpora rozvoja budovania kultúry podporujúcej myslenie a využívanie myšlienkových rutín. To nie sú len technické a admistratívne zmeny, ale adaptívne a zásadne zmeny, respektíve investície do toho, čo sa deje predovšetkým v triedach. Chcem sa poďakovať všetkým kolegom a kolegyniam, zástupcom a zástupkyniam, vedúcim PK a MZ, ktorí tento pilier každý deň podporovali a rozvíjali.

 

Zážitok spoločenstva

Noc v škole. Škola v prírode. Spevokol, školská kapela. MARMUN – Martinská modelová konferencia OSN, prvá svojho druhu v Martine. Erasmus+ mobility. Peer Ministry. Zbierky pre deti v utečeneckých táboroch, projekt pomoci Malawi, Srdcom vidíš ďalej pre hluchoslepé deti. Dobrovoľníctvo. Návštevy domovov sociálnych služieb. Toto všetko nie sú aktivity navyše. Sú to hodiny, v ktorých sa učí to najdôležitejšie: myslieť na iných. Kresťania sú povolaní myslieť a konať sociálne, budovať spoločenstvá – a toto chceme, aby si naši žiaci vzali do života. Vďaka všetkým učiteľom, žiakom a rodičom, že mali odvahu vydať sa na túto cestu spolu s nami.

 

Kresťanský zážitok

Hodiny náboženstva dvakrát za týždeň. Školské bohoslužby každý druhý týždeň. Biblická olympiáda, duchovná pieseň. Duchovná podpora v podobe prítomnosti duchovných správkyň. Školské kapely a spevokoly. Ranné stíšenia každý deň, čo je päťdesiatpäť minút ranného zamyslenia týždenne, nie je stratený čas. Je to investícia do toho, čo Ježiš nazval jednou z najdôležitejších vecí: stretnúť sa s Bohom. Tak ako sa Eliáš stíšil a počul Boha v tichom šeleste. Tak ako Ježiš napriek davu odchádzal na osamelé miesto a modlil sa. Ticho nie je prázdnota – je to priestor, kde sme vytvárali priestor na stretnutie s Bohom. Tu by som chcel poďakovať Janke Bosákovej, ktorá robí najdlhšie v pozícii školskej duchovnej správkyne a ktorá sa veľmi poctivo stará o tieto programy, zvlášť o ZMAK, Peer Ministry, EGMT CAMP, ranné zamyslenia, školské bohoslužby, divadlo, spevokol a vedenie PK náboženstva. Jej služba je nezastupiteľná.

 

Kultúra myslenia: desaťročie vnútornej premeny

Za dvadsaťdva rokov sme budovali vonkajšiu stránku školy – priestory, počty žiakov, štruktúru. Ale rovnako intenzívna – hoci menej viditeľná – bola práca na vnútornej premene: na spôsobe, akým sa v škole myslí, učí a vyučuje. Táto premena sa nedeje zo dňa na deň. Je to dlhý, trpezlivý, niekedy frustrujúci proces.

 

Odkiaľ to začalo

Myšlienkou rozvoja kultúry myslenia sa na škole zaoberáme od roku 2016, keď som začal experimentovať so zavádzaním myšlienkových rutín na vlastných hodinách fyziky. Nebolo to preto, že by som čítal veľa kníh o pedagogike. Bolo to preto, že som videl, čo sa deje v triedach – a nebol som s tým spokojný. Prvé snímkovanie tried ukázalo nepríjemnú, ale dôležitú pravdu: napriek tomu, že polovica žiakov bola aktívne zapojená, na väčšine hodín boli zadávané úlohy nízkej úrovne náročnosti. Nevytváral sa priestor na premýšľanie. Dialóg prebiehal formou ping-pongu medzi učiteľom a žiakom, nie výmenou názorov a podnetných myšlienok medzi žiakmi navzájom.

 

Robiť myslenie viditeľným nie je nejakým setom aktivít ako vylepšiť hodiny, nie je to ani kurikulum, ktoré by sme mali naplniť. Používanie rutín je postoj, ktorý zaujímame, je to nástroj na riešenie problémových úloh. Postoje nám umožňujú orientovať sa, hovoria o tom, na čom nám záleží.

 

 

Inovatívna skupina a systematická práca

V školskom roku 2018/2019 sme v rámci školy založili inovatívnu skupinu – INS – ktorej členmi sú vedúci predmetových komisií a metodických združení od materskej školy až po gymnázium. INS sa stala motorom pedagogickej premeny. Vzdelávanie v myšlienkových rutinách, dávanie spätnej väzby, vzájomné hospitácie, práca s nastavením mysle.

 

Školský rok 2019/2020 priniesol projekt Zvýšenie kvality vzdelávania viditeľným myslením, spolufinancovaný z európskych fondov v sume 268 650 eur. Pracovali sme na zmene postojov učiteľov od fixného nastavenia k rozvojovému – vo vzťahu k tomu, ako vnímajú schopnosti a talent žiakov. Školský rok 2020/2021 bol zlomový: napriek pandemickým podmienkam začali všetci zamestnanci používať myšlienkové rutiny vo vyučovaní. Stalo sa to predmetom školského diskurzu.

 

Hospitácie a generatívne témy

V školskom roku 2021/2022 bolo vykonaných viac ako 115 hospitácií. V 92 zo 118 pozorovaných hodín bolo vyučovanie zamerané na myslenie a porozumenie. V 61 prípadoch učiteľ použil myšlienkové rutiny. Pribudli generatívne témy – veľké otázky stojace nad predmetmi: fyzika, chémia a biológia spoločne skúmajú 50 odtieňov energie. Dejepis a slovenčina sa celý rok pýtajú: Má literatúra miesto v živote súčasného človeka? Matematika, informatika a fyzika spoločne projektujú Stavbu domu v 9. ročníku základnej školy.

 

Tieto témy sú výrazom presvedčenia, že vzdelanie nie je súčet predmetov, ale spôsob myslenia. Že dobre položená otázka je dôležitejšia ako odpoveď. Že žiak, ktorý sa naučí klásť dobré otázky, bude vedieť nájsť odpovede na celý život – aj na otázky, ktoré dnes ešte neexistujú.

 

Kultúra myslenia v aktualizovanej vízii školy nestojí náhodou na druhom mieste: vo viere, ktorá prináša ovocie, v rozvíjaní kultúry myslenia, v podpore rastu každého z nás, v láskavom a zodpovednom vytváraní spoločenstva. Je to odraz desaťročnej práce. A zároveň záväzok do budúcnosti.

 

Ako príklad by som uviedol zážitok zo školy v prírode so štvrtákmi zo základnej školy pri jazere Počúvadlo v roku 2025. Povedal som deťom, nech majú oči a uši otvorené. A oni ich otvorili a boli všímavé. Niekoľko dní kládli otázky, počítali, merali, objavovali veci, ktoré si všímali okolo seba. Okolo koľkých elektrických stĺpov sme prešli? Aká je hĺbka jazera? Koľko by stála stavba banskoštiavnického kostola dnes? Toto je kultúra myslenia v praxi. Nie ako program, ale ako postoj k svetu.

 

Pedagogický zbor a partneri

Za dvadsaťdva rokov prešli školou desiatky učiteľov a vychovávateľov. Na mojej pracovnej zmluve je číslo 1, dnes majú zamestnanci čísla pracovných zmlúv blížiace sa číslu 500. Každý z nich pridal niečo, čo sa nedá nahradiť. Všetci sú veľmi vzácni a jedineční ľudia, ktorí sa nezabudnuteľne zapísali do života detí a žiakov.

 

Dnes školu tvorí tím 83 pedagogických zamestnancov a 27 nepedagogických pracovníkov – celkovo 118 ľudí. Sú to ľudia rôznych talentov. Vzájomne sa dopĺňame. Na všetkých je pre mňa obdivuhodná schopnosť spolupracovať, otvorene komunikovať, miesto sťažovania a problémov schopnosť hľadať riešenia pre dobro žiakov a školy.

 

Za školou stojí aj sieť partnerov. Partnerstvo s americkými luteránskymi zbormi existuje od samého počiatku – dnes je tých zborov v USA viac ako osemnásť, od Minnesoty, Severnej Dakoty, Illinois po Floridu a Kaliforniu. Bez nich by existencia školy nebola možná. Patrí im veľká vďaka za ich vernosť a podporu. Veľká vďaka patrí Nadácii kresťanského vzdelávania, ktorá sa stará o tieto partnerstvá a ktorá finančne prispieva na chod školy.

 

V neposlednom rade je to aj úzka a veľmi plodná spolupráca s rodičmi. ZRPŠ a jej vedenie sa pravidelne angažuje v škole najmä prostredníctvom Dňa detí, dnes premenovaného na Deň rodiny. Prispieva na chod školy a podporuje aktivity žiackych parlamentov a žiakov.

 

Ak by nebolo ochoty ľudí v evanjelickom cirkevnom zbore v Martine, ktorí dali pre potreby školy Zborový dom, škola by nemala kde vzniknúť. Vďaka za každoročnú finančnú podporu školy z milodarov, tento prístup je veľmi jedinečný v našej cirkvi. Vďaka za spoluprácu pri vyučovaní náboženstva, vyučovaní konfirmandov a participáciu na bohoslužbách. Od prvého roku vzniku školy nám usilovné tety z krúžku ručných prác pripravili ručné vyšívané záložky. Vďaka za to.

 

Chcem sa poďakovať aj nášmu zriaďovateľov VD ECAV v Prešove, ktorý sa stará o školu. Aj v biskupovi Petrovi Mihočovi, aj v školskom tajomníkovi Mirovi Čurlíkovi som našiel pomoc, podporu a tiež požehnanie.

 

Všetkým sa chcem poďakovať za spoluprácu, podporu a konštruktívne spoločné hľadanie ciest a riešení, ktoré by boli dobré pre školu.

 

Krízy, ktoré nás posilnili

 

Pandémia 2020

Kovid zasiahol školu v marci 2020. Školy sa zatvorili. V priebehu dní sme museli vymyslieť, ako vzdelávať stovky žiakov na diaľku – bez straty toho, čo robí školu školou: spoločenstvo, vzťahy, živá komunikácia. Škola obstála. Projekt Spolu úspešnejší a Spolu múdrejší doučoval desiatky žiakov. Letné školy v rokoch 2020 a 2021 ponúkli deťom možnosť nahradiť stratený čas. Chcem sa poďakovať všetkým učiteľom, ktorí sa ochotne prispôsobili so všetkou trpezlivosťou novým podmienkami, a to len pre to, aby to najlepšie, čo je v nich, mohli doručiť žiakom, ktorí ostali doma, bez možnosti navštevovať školu.

 

Vojna na Ukrajine 2022

Február 2022 priniesol ďalšiu výzvu. Do Martina prichádzali rodiny z Ukrajiny. Škola reagovala nielen slovami: prijímali sme deti, organizovali sme zbierky, získali sme granty z LCMS na podporu práce s utečencami. Pre žiakov to bola živá hodina o tom, čo kresťanský charakter znamená v praxi. Vzniklo komunitné centrum NaBoso. Chcel by som poďakovať Petre Piršelovej a Tomášovi Gulánovi, ktorí boli v mene školy tými ľuďmi, ktorí sa veľmi poctivo starali o to, aby Ukrajinci našli pomoc, bezpečie a tiež zázemie v Martine a v našej škole.

 

Reformy a vnútorné výzvy

Každá veľká inštitúcia prechádza aj vnútornými zmenami. Od roku 2024 sme sa dobrovoľne zapojili do školskej reformy, v rámci ktorej sme urobili prenastavenie hodnotenia žiakov, zapracovali sme nové výkonové štandardy, nový školský vzdelávací program pre druhý stupeň, pripravili nový tematický deň. Ako dôležitý krok v tomto celom sme nanovo premysleli misiu a víziu školy. V nej sú zakotvené hodnoty, jasné priority smerované k rastu.

 

Absolventi: jedna generácia

Mojimi rukami prešlo 9 ročníkov absolventov gymnázia a 13 ročníkov absolventov základnej školy. Keď to dám dohromady, hovoríme o jednej generácii. O jednej generácii ľudí, ktorí prešli touto školou a nesú v sebe niečo z toho, čo sme spolu budovali.

 

Čo by som si prial vidieť u všetkým absolventoch školy? Vďačnosť a ambíciu. Vďačnosť – ako brzdu, ktorá nám pomáha spomaliť, uvedomiť si a reflektovať minulosť. Ambícia – ako neskrotný vnútorný oheň, ktorý nás posúva vpred. Byť zrelým znamená vedieť používať oboje. S touto kombináciou verím, že dokážu dosiahnuť veľké veci – nielen v oblasti osobného rozvoja, ale aj pre ľudí okolo seba.

 

Absolventi základnej školy z roku 2004 majú dnes dvadsaťosem rokov. Niektorí z nich sú teraz rodičia a zapisujú vlastné deti do tejto školy. Toto je pre mňa najkrajšia správa, akú môžem dostať. Je to kruh, ktorý sa uzavrel.

 

Prečo odchádzam

Odchodom z funkcie riaditeľa sa uzatvára dvadsaťdvaročná kapitola. Odchádzam, lebo sa naplnil čas. Biblická kniha Kazateľ hovorí, že každé počínanie pod nebom má svoju čas. Toto je moja chvíľa odísť. Nie v trpkosti, nie z pocitu neúspechu, nie preto, že by som musel, ale slobodne. Odchádzam s vedomím, že to, čo bolo začaté, sa podarilo priviesť do istej miery zrelosti. Škola je dnes vnútorne silná, finančne aj ľudsky. Má správnych ľudí na správnych miestach. Má kultúru, systémy, víziu a predovšetkým správnych ľudí. A to je tá najlepšia správa, akú môžem ako odchádzajúci riaditeľ napísať.

 

Odchádzam, lebo hľadám nové výzvy. Celých dvadsaťdva rokov som myslel na túto školu, na týchto žiakov, na školský tím. Teraz cítim potrebu zmeny, robiť tam, kde je to možno viac treba. Aby podobné dobré školy mohli fungovať aj inde. Aby sa to, čo sme sa tu naučili – o kultúre myslenia, o budovaní komunity, o tom, čo robí školu skutočne dobrou – mohlo šíriť ďalej. Zatiaľ neviem presne, kam ma vietor zaveje, ale to, čo chcem, je to, aby som mohol byť aj naďalej užitočný. Kladiem to do Božích rúk.

 

Odchádzam možno aj preto, že potrebujem odstup a nadhľad. Keď strávite dvadsaťdva rokov v jednej organizácii, prestanete vidieť niektoré veci. Nie preto, že by ste boli slepí – ale preto, že ste na ne zvyknutí. Pohľad zvonku je cenný. Nový riaditeľ môže priniesť nový pohľad, verím, že aj novú a hlavne pozitívnu energiu. No dúfam, že to nebude riediteľ 😊, ale budovateľ.

 

Škola, ktorú opúšťam, nie je tá istá, do ktorej som vstúpil v roku 2004. Je väčšia, silnejšia, zrelšia. Ale najdôležitejší posun nie je merateľný číslami. Je v tom, že desiatky ľudí v tejto škole dnes vedia, prečo to robia.

 

Čo zostáva

Evanjelická spojená škola dnes nie je len škola. Je to komunita. Miesto, kde sa od materskej školy cez základnú školu až po gymnázium pestuje niečo, čo sa nedá zmerať percentilmi: charakter. Vzťah k pravde. Schopnosť slúžiť. Kultúra, v ktorej myslenie, viera a vzťahy nejdú vedľa seba, ale spolu.

 

Vízia sa nezmenila v podstate, len sa obnovila a prehĺbila. Chceme byť školou, v ktorej inšpirovaní Kristom, ideme o krok ďalej: vo viere, ktorá prináša ovocie, v rozvíjaní kultúry myslenia, v podpore rastu každého z nás, v láskavom a zodpovednom vytváraní spoločenstva.

 

A je to náš zámer dnes.

 

Po dvadsiatich dvoch rokoch odchádzam s vedomím, že toto dielo je väčšie ako ktorýkoľvek z nás jednotlivo. Patrí rodičom, ktorí nám dôverovali. Patrí učiteľom, ktorí sa rozdávali každý deň. Patrí žiakom – tým malým prváčikom z roku 2004, ktorí sú dnes dospelí, niektorí z nich sú rodičia. A patrí aj maturantom z roku 2026, ktorí odchádzajú do sveta s maturitným vysvedčením v ruke a, dúfam, s niečím ešte cennejším v srdci.

 

Som nesmierne vďačný, že sen – Aby všetci v pravde a lásky rástli v Krista v každom smere – a zároveň cez vzdelávanie obnoviť duchovné hodnoty a inšpirovať ďalších pre službu iným – sa napĺňa.

 

Nech škola žije, rastie, prekvitá a nech ju Pán Boh požehnáva.

 

Jozef Sopoliga, riaditeľ, jún 2026

Post Views: 44