Zuzana, ty si školský inventár. Si tu od úplného začiatku Evanjelickej materskej školy. Pred tým si dva roky učila v súkromnej materskej škole a rok v štátnej. Vieš porovnať, respektíve opísať rozdiel v náplni práce učiteľky na týchto troch poliach?
V prvom rade chcem povedať, že práca učiteľky v škôlke ma veľmi baví a napĺňa. Deti sú všade rovnaké a príjmu to, čo im odovzdáme. Začiatky pre mňa neboli ťažké, vhupla som do pracovného kolotoča pomerne rýchlo a každá škôlka mi dala niečo iné. Predovšetkým pocit zodpovednosti za životy tých malých bytostí, zodpovednosť niečo im odovzdať a naučiť, zodpovednosť vytvoriť im v škôlke rodinné prostredie. V súkromnej škôlke to bol skôr nezdravý rešpekt pred zriaďovateľom, aby som neurobila chybu a nešla proti jeho subjektívnemu názoru a presvedčeniu. Ale naučila som sa aj to, že ak nemám dieťa pred rodičom pochváliť, určite ho pred ním nemôžem skritizovať. Tu v EMŠ som pochopila, že moje zamestnanie je poslaním. Mám radosť, keď môžem deťom rozprávať a spievať o Pánu Bohu, mám radosť, že mám veľkú slobodu v učení, mám radosť, že nie sme len výchovno-vzdelávacia inštitúcia, ale miesto, kde sa navzájom podporujeme, inšpirujeme a rastieme a vedieme k tomu už tých maličkých. Hračky majú vo všetkých škôlkach a isto aj dobré pani učiteľky a učiteľov, ale u nás je pridaná morálna a duchovná hodnota. A to ma teší najviac.
Aj tvoje dve deti navštevujú ESŠ. Mala si nejaký dôvod prečo si ich sem prihlásila, alebo to bolo iba z čisto pragmatického dôvodu?
To že tu pracujem, je len pridaná hodnota, že sme všetci pod jednou strechou. Je to jednoduchšie z logistického hľadiska, ale hlavný dôvod je iný. Som evanjelička telom i dušou. Vyrastala som v rodine, ktorá ma viedla k evanjelickej viere od malinka. To isté robím aj ja. Navyše od svojich 14 rokov poznám Hroboňovcov a Sopoligovcov, ktorí školu pomáhali založiť. Viem, že keď sa do niečoho pustia, vždy do toho dajú srdce a kus seba. Vedela som, že škola bude mať víziu, myšlienku, ducha, že bude zameraná na lásku Kristovu a vedela som, že bude mať budúcnosť. Preto som už ako bezdetná vedela, že raz sem budú chodiť aj moje deti. A som vďačná Pánu Bohu, že môžu.
Čo považuješ za svoje silné stránky v práci učiteľky?
Prirodzenosť, autentickosť, spontánnosť, komunikatívnosť. Tak ako sa správam k vlastným deťom správam sa aj k cudzím. Akurát tie v škôlke toľko nepusinkujem 😊 myslím, že deti sa v mojej prítomnosti cítia prirodzene a uvoľnene. A o tom mi aj ide. Aby boli v škôlke šťastné a bez stresu.
Ako tráviš svoj voľný čas, keď si mimo brán škôlky?
Niekedy mám pocit, že ten voľný čas ani nemám. Samozrejme som šťastná, keď si ukradnem chvíľu pre seba a idem ku kaderníčke a na kozmetiku, alebo si zabehať na tartanovú dráhu. Ale ako mama dvoch malých detí trávim všetok čas s nimi. Cez týždeň príprava do školy a do práce, cez víkend menší výlet alebo návšteva starých rodičov. Rada siahnem po dobrej knihe – aj keď to je veľmi relatívny pojem, keďže každý z nás považuje za dobrú knihu iný žáner. Naposledy ma oslovila kniha so židovskou tematikou od Lauren Foxovej: Pošli po mňa. Teraz mám rozčítaný druhý diel populárnej série Romantické úteky: Pekáreň v Brooklyne. Dobrá kniha pre mňa znamená oddych na balkóne alebo na záhrade pri šálke dobrej kávy, kedy sa cítim ako hlavná hrdinka a svet okolo mňa prestáva existovať.
Máš nejakú vysnívanú destináciu, miesto, ktoré by si rada navštívila?
Joj, mám. Svet je plný krásnych miest a budem realistka, viem, že sa na ne nikdy nedostanem. Ale jeden z tých realistickejších snov je navštíviť New York. Pobehať tie známe uličky, navštíviť Manhattan, Brooklyn, sadnúť si na trávu v Central parku 😊 a ešte ma láka Írsko. Konkrétne Galway. Človek vraj ak neverí na zázraky, nie je realista. Tak verím, že raz sa mi podarí si tam zaletieť. Ja totiž realista s vierou v zázraky som. A veľmi veľký 😊
Za rozhovor ďakuje Dušan Haško