V roku 2002, rok pred plánovaným začiatkom našej školy, som bol v USA. Bola to príležitosť navštíviť rôzne školy, kde som získal mnohé podnety a inšpirácie.
Veľké prekvapenie ma čakalo v jednej štátnej škole, kde som mal možnosť nielen pozorovať, ako sa žiaci učia, ale mohol som sa s nimi aj porozprávať. Pamätám sa, ako ma zaskočil otázkou jeden šiestak, keď sa ma spýtal – ako nám môžu pomôcť. Tá otázka nasledovala po predstavení plánov našej školy a porozprával som im o tom, s čím zápasíme. Vtedy mi to nejako docvaklo – táto škola, ale aj komunita ľudí okolo tej školy, je úplne inak nastavená – oni myslia na iných. Keď som sa neskôr rozprával s riaditeľom školy, povedal mi, že sa dobrovoľníctvu a preberaniu zodpovednosti – keď sa snažia pomáhať iným, systematicky venujú viac ako desať rokov. Dal som si záväzok, že ak sa nám predsalen podarí otvoriť školu, tak by som rád zažil, že rovnako budeme mať v našej škole žiakov, ktorým nebude svet okolo seba ľahostajný. Vedel som, že to nebude vôbec jednoduché v slovenských podmienkach transformujúcej sa ekonomiky, kde mnohí boli viac citliví na svoje potreby ako na potreby iných.
Mnohokrát počas existencie našej školy som bol milo prekvapený, že často stačí len vytvoriť priestor a žiaci, rovnako ako aj dospelí, dokážu prevziať nielen iniciatívu, ale aj zodpovednosť za zmenu a veci okolo seba. Naposledy sa tak stalo, keď asi pred trištvrte rokom prišli naši gymnazisti, konkrétne Adam Ulbricht a Simonka Valkovská, za mnou s oznamom, že by chceli u nás zorganizovať konferenciu MarMun – modelové zasadnutie OSN, kde sa v jednotlivých komisiách zaoberajú závažnými celosvetovými problémami, pričom pracovným jazykom je angličtina. Podobné konferencie zažili inde a teraz by to chceli urobiť na našej škole. Veľmi som sa potešil ich iniciatíve, lebo práve toto túžim vidieť v našej škole – aktívnych žiakov, preberajúcich zodpovednosť za veci verejné. Pri predstavení svojich plánov boli takí presvedčiví, že som sa zmohol iba na rovnakú otázku ako spomínaný americký šiestak: Ako vám môžem pomôcť? Od prvotnej myšlienky po jej realizáciu je ešte cesta ďaleká a zorganizovať medzinárodnú konferenciu pre viac ako 90 účastníkov nielen zo Slovenska, ale aj zo zahraničia nie je vôbec triviálna vec. Klobúk dole – oni to dokázali a veci dotiahli do konca.
Simonka a Adam v tom neboli sami, spolupracovali s nimi ďalší desiati najbližší spolupracovníci, ktorých nasledovali ďalší pomocníci. Počet spoluorganizátorov z radov našich študentov narástol na takmer 50, čo je asi pätina nášho gymnázia. Skvelí organizátori pamätali na všetky možné detaily pred a počas akcie. Ostali vytrvalí, húževnatí a motivovaní, až do upratania poslednej stoličky v sobotu v noci. Nie je totiž frajer ten, kto začne, ale ten, kto veci aj dokončí. Naši študenti sú frajeri, stali sa príkladom húževnatosti a odhodlania – zhodou okolností tých charakteristík, o ktorých sme sa v januári zamýšľali počas ranných zamyslení v celej škole.
Mať takto aktívnych študentov, ktorí si nielen vymyslia konferenciu, ale celú ju úplne samostatne aj zrealizujú, nie je vedľajší produkt, ale podstatná časť a ovocie toho, čo robí našu školu odlišnou od iných. Prajem si zažiť viac takých momentov, kedy budem iba v polohe, že sa budem pýtať: Ako vám môžem pomôcť?, lebo preto tu sme, aby sme pomohli rásť všetkým členom spoločenstva.
Jozef Sopoliga, riaditeľ