Píše sa voľne, bez kontroly, automaticky, autenticky v časovom intervale 10 minút. Učiteľ každé dve minúty zadáva slová, ktoré písanie posúvajú ďalej. Počas písania boli použité slová smerujúce k piatim častiam vnútornej kompozície epického diela. Použité slová sú v texte vyznačené. Výsledok tvorby niektorých našich žiakov si môžete prečítať. Práce sú originálne a kontrastné zároveň. Texty sú spontánne, žiaci nemali čas na kontrolu a úpravu. Nech sa páči, posúďte sami.
Desať minút
Dnes ráno som sa zobudil, videl som vzduch a strom, balkón, pes, červ, vták sa tiež zobudil, ale som sa nemusel, ani ten vták sa nemusel zobudiť, mohol zomrieť. Samko furt hovorí a zas nevie, čo má robiť, pýta sa či máme písať iba slovenské slová a ja mu hovorím, že môže aj anglické. Zaujíma ma, aký bude výsledok jeho úsilia. Tablet, stôl, zrazu sa zmenilo… lampa, svetlo už je modré, modré svetlo je lepšie než žlté na zobudenie sa, človek si pamätá viac nie len z reality, ale aj zo snov alebo naopak. Dnes je zima, pondelok, 12:08 a 22 sekúnd. Samko sa znova pýta, čo máme robiť a je zmätený, nedáva mu to zmysel, je plešatý a nedáva mu zmysel, čo robíme. Mohol by som skončiť písať, ale nechce sa mi. Akože stena je biela a dvere tiež, drevo z Kanady alebo skôr z Poľska. Stláčanie klávesov, modrá blikajúca farba, hnedý stôl, drevený stôl, znova klávesy a monitor, monitor, monitor, monitor, monitor… elektrina ide pomaly, ale keď tu zrazu vidí púšť, rozdiel teplôt až 50 stupňov, piesok nevie udržať teplo, napokon na púšti spadlo lietadlo a vychádza z neho človek, prežil to a vidí dieťa, čo na púšti zametá piesok, myslí si, že je v nebi, ale je stále len v jeho hlave, a až teraz sa preberá. Zistil, že to neprežil, a tak sa pochová. Pozerá, ako z jeho hrobu rastie strom, z ktorého si postavil dom, v ktorom zomrel. Monitor, plechovka, zbraň, bože, nech už je koniec.
Michal Šťastný, IV.BG
Desať minút
Dnes ráno som vstala, umyla si zuby a pozdravila som sa rannému slnku, ktoré ma šteklilo cez okno jeho nevinnými lúčmi.
Zrazu sa zmenilo počasie tak ako moja nálada. Zo severu sa priviali silné mohutné mraky a moje vnútro prepadol nepokoj, akási neistota, ktorá vo mne v hlbinách driemala. Prišla rovno aj s hustým dažďom. Prvé slzy vychádzali zo zrkadla mojej duše po bielej pokožke.
Mohla by som skončiť tok mojich myšlienok, ale nožnice na takýto motúz nepoznám. Stále premýšľam a strácam sa v spomienkach na bezstarostné ráno, do ktorého som sa prebudila. Na bezstarostné ráno, ktoré je tak ďaleko.
Keď tu zrazu ranný lúč vsiakol moje slzy. Prerazil všetky mraky môjho vnútra a ukázal mi svetlo v daždi. Moja pokožka ožila tak ako moja myseľ. Dážď vo mne zanechal semienka kvetu, ktoré so sebou priniesol.
Napokon, len zo slnka a dažďa môže vyrásť prekrásny kvet. Bez utráp nejde poznať šťastie. Bez smútku nepoznáme radosť. Malý kvietok, ktorý vo mne teraz je, rastie a dúfam, že nezhnije.
Denisa Kršková, IV.BG