Chaos, neurčitosť, nedostatočná komunikácia, neustála zmena a zmena zmeny, to sú veci, s ktorými zápasíme počas tejto korona krízy tak v rodinách ako aj v škole. Pýtame sa, kedy to bude už konečne normálne. Veríme, že vychýlené kyvadlo zabehaných vecí sa jedného dňa, po tom, čo opadne prach chaosu a neistoty, vráti do normálu. Niektorí však hovoria, že nás čaká akýsi nový normál. Nevieme, či bude lepší, no mali by sme pracovať na tom, aby ním bol v našej škole.
Čo ak by novým normálom v našej škole bolo, že komunikovať elektronicky je v poriadku a je to najlepší spôsob ako riešiť administratívne veci, či ako mať prístup k vzdelávacím materiálom pre žiakov? Dôležité veci by sme naopak mali a mohli komunikovať hlavne osobne, v podnetnej, načúvajúcej, rešpektujúcej a „nehejtujúcej“ diskusii. V novom normále sa asi nevyhneme tomu, že budeme musieť mať nastavený systém vzdelávania tak, aby bol prístupný aj tým, ktorí sú v karanténe, majú dlhodobé zdravotné problémy, a tak nemôžu byť prezenčne v škole. Nový normál si bude vyžadovať aj zodpovedanie otázky ako ho nastaviť tak, aby nový normál bol v týchto oblastiach aj efektívny.
Krízy okrem ohrození prinášajú aj príležitosti. Pre mňa je to príležitosť preskúmať a nanovo premyslieť naše priority v novom normále. Skúsme uvažovať.
Čo ak by táto kríza vyvolala potrebu spoločného úsilia na priorizovaní toho, ako by sme sa mohli vo vzdelávaní viac posunúť od toho, že aktívne učenie žiakov a myslenie bude mať prioritu pred prebratím látky a tým, že je dôležité mať všetky úlohy prípadne pracovné listy dokončené?
Čo tak neočakávať, že učíme (sa) kvôli testom, ale kvôli celkovému rozvoju žiakov?
Alebo čo ak budeme viac od žiakov očakávať a požadovať pochopenie (použitie vedomostí v nových súvislostiach, prepájanie myšlienok, generovanie nových výstupov) ako iba memorovanie poznatkov?
Čo nám bráni v tom, že budeme viac používať stratégie, ktoré vedú k hlbokému pochopeniu (napr. použitie myšlienkových rutín) ako povrchné stratégie (zamerané na vedomosti)?
Nemali by sme viac posilňovať žiakov v slobodnom a zodpovednom rozhodovaní ako ich neustále viesť za ručičku a stále kontrolovať?
A chyby, ktoré všetci robíme, nemali by byť chápané ako príležitosť k učeniu a nie príležitosť k trestaniu a tiež príležitosť ako u žiakov budovať rozvojové nastavenie mysle?
Na novom normále pracujeme a potrebujeme pracovať spolu.
Dovoľte mi záverom poďakovať všetkým triednym dôverníkom, členom rady školy a mojím spolupracovníkom, že sme sa vedeli dohodnúť na tom, že návrat detí do školy je dôležitou prioritou a malo by byť prioritou aj pre túto vládu. V našom otvorenom liste premiérovi SR, ktorý bol zaslaný aj ministrovi školstva, pani prezidentke ako aj vedeniu národnej rady, sme vyjadrili túto potrebu prioritizácie dosť jasne, pričom sme neignorovali ani zdravotnú situáciu a ani ochranu učiteľov ako aj žiakov. Verím, že sme aj spoločným úsilím málinko prispeli ku konštruktívnej spoločenskej debate a zmene. Ak môžete, podporte túto výzvu. Mnohé z toho, o čo sme žiadali popredných predstaviteľov tohto štátu v našich návrhoch, sa stalo predmetom verejného diskurzu, napr. to, že učitelia dostanú vyššiu prioritu v očkovaní, aby sa tým skôr mohli otvoriť školy.
Ďakujeme.
Jozef Sopoliga, riaditeľ