Turčianska knižnica v Martine každoročne vyhlasuje literárnu súťaž tematicky venovanú nášmu regiónu. Žiaci môžu písať básne a príbehy, v ktorých čerpajú námety z domáceho prostredia. Tento rok sa do súťaže zapojila Viktória Perglová, žiačka 7. ročníka, ktorá v 3. kategórii získala za svoju poviedku Aprílová akcia čestné uznanie.
Ďakujeme za reprezentáciu a blahoželáme.
Aprílová akcia
Niežeby som sa chystala vykonať nejaký vážny kriminálny čin. To nie. Nie preto som sa vykrádala z domu pred polnocou na svojom bicykli a uháňala ulicami Slovenského Pravna. Po tom, čo odbije dvanásť, sa začne naša akcia. Mali sme to naplánované na prvého apríla, ale to už budú prázdniny. Tak sa to uskutoční o deň skôr.
Dohodli sme sa, že sa stretneme za našou školou. A už meškám. No čo, tak som trochu zaspala. To sa môže stať každému. Prudko som zabrzdila, lebo som skoro narazila do Kiky. Vôbec som ju nevidela. Bola tam tma ako v hrobe. Zapla som si baterku, ktorú som si s predtuchou zabalila do ruksaku. Poobzerala som sa dookola s baterkou v ruke a spočítala som si účasť. Aj keď je nás v triede len štrnásť, čo je malý počet, napočítala som len dvanásť účastníkov. „Sme tu takmer všetci. Už chýbajú len Jakub s Alexom,“ odpovedala mi Nikol na moju nevyslovenú otázku. “Prepáčte, že meškám, ale trošku som zaspala. Ešteže som si nastavila budík. Pre istotu,“ ospravedlnila som sa. “To nič,“ začala potichučky Zoe, „ja som si musela rukami držať oči otvorené, aby som nezaspala.“ Niektorí z mojich spolužiakov prikývli, ale Ondrej len vydal zvuk, ktorý nápadne pripomínal „pche“. „Pst!“ napomenul nás Tomáš s ukazovákom na ústach. Tak sme v tmavom tichu čakali na našich dvoch zabudnutých spolužiakov asi desať minút.
Zrazu vyšli spoza rohu dve vysoké tmavé postavy, ktoré sa k nám rýchlo približovali na skateboardoch. Prudko zabrzdili a len-len, že nenarazili do blízkeho múrika. „Sorry,“ dychčal Jakub, „už sme tu.“ Počkali sme, kým chytia dych, a potom sa Ondrej opýtal: „Tak už konečne môžeme?“ Všetci sme zarazene prikývli a pomaličky, potichučky sme sa vybrali k zadnému vchodu našej školy. Vedela som, že mojej najlepšej kamarátke Timke visí niečo na jazyku. Mala som pravdu. Nevydržala a opýtala sa: „Ste si istí, že z toho nebudeme mať problém? Čo ak nás chytia?“ „Neboj sa,“ snažil sa ju upokojiť Jakub, „veď učitelia nám vždy hovoria, že môžeme prísť do školy, ak chceme uskutočniť nejaký projekt na podporu lepšieho vzdelávania. A my robíme presne to. Zlepšujeme vzdelávanie.“ Zdalo sa, že Timku to príliš neupokojilo: „Tebe sa to povie, keď všetko prekrútiš.“ Presne toto znepokojovalo aj mňa, ale vzrušujúci pocit a nadšenie nepokoj neodohnalo. Minulý rok to spravila jedna trieda z inej školy. Doteraz sa nevie ktorá! Niežeby sme si brali príklad, ale nikomu trocha smiechu neuškodí. Možno to bude niečo podobné ako akcia, ktorú zorganizovala organizácia Kvitnúca nádej (Ľudové tradície v Turci) v roku 2010 – 2011 v našom regióne. Bude to trvať kratšie a bude sa to týkať prvého apríla, ale zmysel to má rovnaký. Na škole máme zopár učiteľov, ktorí podporujú prísnu morálku, ako to oni nazývajú. Zakrádali sme sa po dvore, no zrazu na mňa čosi spadlo zozadu. „Prepáč, zakopla som,“ ozvalo sa spoza mňa. Bola to Nina. Obe sme sa zodvihli a pokračovali v ceste. Vošli sme do budovy a po špičkách sme prešli po chodbe až k našej triede. Tam sme si schovali všetko potrebné. Bola som rada, že Matúš nezabudol po škole vopchať niečo do dverí, aby sa nezavreli a my sme mohli vojsť. V triede sme bez slov dali dole všetky žalúzie, zapli baterky a zhromaždili sa na koberci. „Tak fajn,“ začal Tomáš, ,,tak, ako sme sa dohodli?“ Prikývli sme, zobrali sme si potrebné veci a vybrali sme sa do rôznych častí našej školy. Už sme stáli pri dverách, keď sa Eva opýtala: „A čo riaditeľňa?“ „Tú si vezme ten, kto skončí prv,“ navrhol Martin. „Super, sme dohodnutí, môžeme ísť!“ zvolal netrpezlivo Ondrej. Vyšli sme z triedy, každý na svoje miesto. Kika, Timka a Lucia išli pripraviť chodby a telocvičňu, Alex, Jakub a Matúš mali pripraviť dvor a strážiť či niekto nejde, Tomáš, Ondrej, Eva, Nina a Nikol išli do zborovne. Mne so Zoe ostalo prilepiť plagát s nápisom Prvý apríl na dvere zborovne. Prišli sme k dverám a so šťastím sme zistili, že sú otvorené. A ešte niečo nám hralo do karát. V našej škole je len zopár kamier a tým sa vyhneme širokým oblúkom. Najprv sme pustili dnu Tomáša a ostatných, a potom sme si čupli na zem pred dvere zborovne. Vytiahla som plagát s nápisom Prvý apríl aj s lepiacimi, obojstrannými štvorčekmi, ktoré mi Lucka nechala pod lavicou. Potrebovala som svetlo, a tak som poprosila Zoe: ,,Prosím ťa, posvieť mi baterkou na ten plagát.“ Zamierila baterkou na papier a ten ihneď zalialo nepríjemné, biele svetlo. Do každého rohu som nalepila jeden štvorček. Po prilepení plagátu na dvere sme sa so Zoe vybrali do riaditeľovej kancelárie, lebo sme skončili ako prvé. Zrazu ma chytili obavy: „Dúfam, že bude otvorené. Inak by sme tam museli vliezť oknom.“ Pousmiala som sa, ale Zoe sa zatvárila vydesene. Teda, ešte vydesenejšie než sa tvárila. „Lily! To hádam nie!“ zakvílila, keď už sme stáli pri dverách riaditeľne. Mala som čo robiť, aby som nevyprskla od smiechu. Zoe bola nižšej, okrúhlejšej postavy. Mala blonďaté, na niektorých miestach až brčkavé, vlasy a citlivú povahu. Jej modré oči nebolo v šere dobre vidno, ale vedela som si predstaviť, ako sa v nich odzrkadľuje strach. ,,Pokoj. Možno bude otvorené.“ Ak mám byť úprimná, dosť som o tom pochybovala. Riaditeľ rozhodne nechce, aby sa mu niekto hrabal v kancelárii. Na moje prekvapenie sa dvere po stlačení kľučky otvorili. Vošli sme dnu a porozhliadali sme sa dookola. Hľadali sme riaditeľovu korytnačku. Je to fajn riaditeľ a má pravidlá a zásady, ale vo svojej kancelárii chová korytnačku. Veľkú, suchozemskú korytnačku, ktorá je približne taká veľká ako doska školskej lavice. V našom pláne ju máme pomaľovať tak, až sa z toho človeku bude chcieť od smiechu plakať. Už som si vyťahovala farbičky z ruksaku, keď sa na chodbe ozvali náhlivé kroky. Vykukla som spoza dverí a od strachu sa mi rozšírili oči.
Bol to riaditeľ! Kráčal rovno k nám! Otočila som sa k Zoe a pošepky, najtichšie ako som vedela, som povedala: „Zhasni baterku a skryjeme sa…,“ poobzerala som sa po miestnosti, „tam! Pod stôl!“ Po špičkách sme prešli ku stolu a schovali sa podeň. V tej chvíli sa zasvietilo svetlo. Vtedy som uvidela Zoeinu tvár a videla som, že sa na nej odráža moje vydesenie. Priložila som si prst k ústam a v duchu som sa modlila za zázrak. Opatrne som si na kolená položila ruksak, vytiahla z neho mobil a začala písať správu: SOS. RIADITEL V KANCELARII. O dve mučivé minúty môjho života sa ozval hluk a riaditeľ vyšiel s hlasným hundraním z kancelárie. Vyšli sme spoza stola a ja som sa rýchlo vybrala k dverám. „Počkaj!“ zavolala na mňa Zoe. Čupela pri stole zástupkyne riaditeľa vo vedľajšej miestnosti a niečo robila so stoličkou. „Čo to robíš?“ spýtala som sa. „Pripevňujem klaksón na stoličku,“ pousmiala sa, ale ja som stále vyzerala z dverí, či sa riaditeľ nevracia. „To je super nápad!“ pochválila som ju. „Hotovo!“ zvolala a ja som naznačila, že už musíme ísť. Nečakali sme už ani sekundu. Riaditeľ sa mohol každú chvíľu vrátiť. Vbehli sme do našej triedy. Tam už na nás čakali ostatní s prekvapenými a niektorí s vystrašenými výrazmi na tvárach. Keď som ako tak lapila dych, vychrlila som, čo sa mi preháňalo na jazyku ako hmyz, ktorý chcete čo najrýchlejšie vypľuť odvtedy, čo som začula cudzie kroky: „Prečo ste nedávali pozor? Prečo ste nás neupozornili?“ Zoe pozerala na chalanov, ktorí mali strážiť s nahnevaným výrazom, do ktorého jej ešte stále zasahoval strach. „Boli sme otočení chrbtom. Pripevňovali sme na tie dvojhojdačky – prdiace vankúšiky. Vieš, z tých kanadských žartov,“ vysvetlil Jakub. Zamračila som sa, ale nechala som to tak, lebo práve vedy prehovorila Eva: „Tak čo? Máme všetko hotové?“ „My sme stihli všetko,“ informovala nás Kika. „My väčšinu,“ povedal Matúš. ,,A my sme na tom podobne,“ zahlásil Martin. „Ja a Zoe sme stihli plagát, ale keď sme sa dostali do kancelárie, prišiel riaditeľ.“ Slovo riaditeľ som zvýraznila a dúfala som, že chalani pocítia aspoň nejaké výčitky. ,,Hej!“ oboril sa na mňa Alex. „My za to nemôžeme, tak sa prestaň do nás navážať!“ „To je váš názor!“ odvrkla som mu. „Myslím, že nevadí, že sme nestihli to, čo sme nestihli,“ zasiahla Timka, keď videla, že Alex otvára ústa, aby sa ohradil. „Presne tak, stihli sme dosť,“ súhlasil Matúš. „Už sa musíme odtiaľto len nepozorovane dostať. Aké jednoduché,“ zahlásila ironickým tónom Nina. „S riaditeľom za chrbtom,“ dodala. Všetci sme sa automaticky pozreli na dvere. Pochopili sme. Aby sme sa dostali von a vyhli kamerám musíme prejsť popred riaditeľovu kanceláriu. Prvý zareagoval Martin: ,,Jednoducho, keď sa riaditeľ nebude dívať, tak po jednom prekĺzneme,“ všetci sme však vedeli, že to nebude také ľahké. Všetko sme zbalili, odstránili po sebe stopy a vydali sa smerom von. Prišli sme ku riaditeľni. Riaditeľ si práve prezeral nejaké papiere. Eva prebehla popred dvere a dostala sa na druhú stranu. Po nej prebehli všetci ostatní a ostal rad na mne. Prešmykla som sa popred dvere a vydýchla som si. Vybrali sme sa k zadným dverám a uvedomila som si, že mám rozviazanú šnúrku. Kľakla som si a začala si ju zaväzovať. Timka stála vedľa mňa. „Choď,“ zašepkala som, „dobehnem vás.“ Prikývla a zašla za roh. Zaviazala som si šnúrku a vstala. Už som išla spraviť prvý krok, keď sa spoza mňa ozvalo: „Smiem sa opýtať, čo tu robíte?“ Zastala som uprostred kroku, tep sa mi zrýchlil, na čelo mi vystúpil studený pot – riaditeľ ma prichytil. V hlave mi vírilo množstvo nápadov, ale ani jeden nebol použiteľný. Pomaly som sa otočila na mieste a so sklonenou hlavou som sa pozdravila: „Dobrý večer, pán riaditeľ.“ „Dobrý večer, dobrý večer….,“ stále opakoval, ,,skôr ráno, nie?!“ Zatvárila som sa previnilo. „Je takmer jedna hodina ráno! Do riaditeľne!“ dopovedal, otočil sa a rezkým krokom zamieril k dverám svojej kancelárie. So sklonenou hlavou som sa vybrala za ním.
Vstúpili sme do jeho kancelárie, v ktorej som bola v ten deň už po druhý raz. Lenže toto bola úplne iná situácia. Vlastne sa líšila od všetkých ostatných. Naposledy som bola v riaditeľni preto, že som spravila niečo, čo sa nesmie v druhom ročníku, keď som sa naháňala s Ferom z druhej bé a on spadol a rozbil si hlavu. Vlastne si za to mohol sám. On ma začal naháňať. Učiteľkám povedal, že som ho strčila, ale to nie je pravda! „Takže, čo robíte o tomto čase v škole?“ riaditeľov hlas ma prebral zo zadumania. „Eh…,“ začala som, lebo som vôbec nevedela, čo mám odpovedať. ,,Kradli ste? Či ste farbili steny tými odpornými znakmi? Toto môže byť aj na vylúčenie!“ prísne sa na mňa pozrel. Vedela som, že sa z toho len ťažko vykrútim: „Ja… Viete, zajtra… teda dnes máme písomku z biológie a ja som si zabudla poznámky v lavici. Potrebovala som si ich zobrať, aby som sa to mohla doučiť. Musíte pochopiť, tá písomka je veľmi dôležitá. A tak som prišla sem, lenže som narazila do odpadkových košov. Potom ste prišli vy a ja som sa prekĺzla cez dvere. Vošla som do triedy, vzala si poznámky a vyšla na chodbu. Zvyšok už poznáte.“ Riaditeľ sa na mňa mračil. Musel mi uveriť. Dnes máme naozaj písomku z biológie. ,,Ukážte mi tie poznámky!“ prikázal mi riaditeľ. Položila som si ruksak na trasúce sa kolená, otvorila ho a pozrela sa dnu. Hľadala som niečo, čo by si riaditeľ mohol pomýliť s poznámkami. Zatiaľ čo som sa hrabala v ruksaku, riaditeľ netrpezlivo sedel na svojej stoličke. Na samom dne som na moje prekvapenie našla zošit z biológie. Keď som sa balila, tak som si čítala poznámky. Asi som si ho tam nechtiac dala. Teraz mi to však prišlo vhod. Vytiahla som zošit a podala ho riaditeľovi. Prešiel ho očami, otvoril a keď zistil, že je to naozaj biológia, podal mi ho naspäť. ,,Som rád,“ začal, „keď sa žiaci snažia zlepšiť svoje vedomosti, ale aj vy musíte uznať, že prísť po polnoci do školy len pre poznámky je prehnané.“ Prikývla som. „No som ochotný vás nevylúčiť, nepokarhať ani to nepovedať vašim rodičom, pokiaľ ostanete dva mesiace po škole. Budete pomáhať upratovačkám a zabezpečím vám dobrovoľnícku prácu v domove sociálnych služieb. Čo vy na to?“ spýtavo sa na mňa pozrel. Čo som mu na to mala povedať? Nevedela som čo mám robiť. Svojich spolužiakov by som nezradila. Ostalo mi jediné. Prikývnuť. ,,Dobre,“ súhlasila som. Nemôžem tomu uveriť. Súhlasila som s dvomi mesiacmi po škole. Už som sa otáčala na odchod, keď ma zastavil riaditeľ: „Už len jedna vec. Vaše meno?“ Vyvalila som oči. On sa so mnou rozprával po celý čas bez toho, aby vedel moje meno? „Liliana Nováková,“ odpovedala som. „Výborne, tak sa vidíme zajtra. Teda dnes, po škole,“ povedal a naznačil, že už mám ísť. Otočila som sa a vyšla z miestnosti.
Na druhý deň ma mama zaviezla do školy a s úsmevom ma vyprevádzala. Bola v tom, že hľadali dobrovoľníka a ja som sa prihlásila. Rozlúčila som sa a pozrela sa na vchod do školy. Vždy som rozmýšľala, prečo naša škola nemá iný názov ako Základná škola Slovenské Pravno, ale teraz mi to bolo jedno. Už len pri pomyslení na to, že dnes máme sedem hodín a poobede mám upratovať školu, sa mi točila hlava. Vstúpila som a pohľad, ktorý sa mi naskytol mi vyrazil dych. Všade okolo mňa vládol chaos. Zo skriniek vyletúvali papieriky a niektorí žiaci ostali prilepení na dlážke. Doslova. Učitelia pobehovali po chodbe a snažili sa žiakov upokojiť a odlepiť zo zeme. Vybrala som sa k mojej skrinke popri vitráži s fotkami významných osobností zo Slovenského Pravna. Medzi nimi bol aj Michal Chorvát. Učiteľka literatúry nám každý týždeň pripomína, že to bol spisovateľ, prekladateľ a vedec, ktorý sa narodil v Slovenskom Pravne. Teraz však vyzeral ako zle vystrihnutý klaun z časopisu. Mal klaunský nos, čiapku a som si istá, že keby mu bolo vidieť nohy, tak by mal aj klaunské topánky. Zasmiala som sa a podišla som ku skrinke. Bola som zvedavá, čo na mňa vyletí. Otvorila som ju a na hlavu mi spadli prezuvky. Au. Usmiala som sa však, lebo som vedela, že náš plán vychádza. Prezula som sa a otočila sa smerom ku triede, ale riaditeľovo zvolanie ma znova zastavilo a prinútilo otočiť sa smerom, z ktorého hlas prichádzal. „Nováková!“ riaditeľ sa hnal po schodoch odhodlaný sa dostať k svojmu cieľu. „Do riaditeľne,“ reval, „hneď.“ Nezostávalo mi nič iné len nasledovať riaditeľa do jeho kancelárie. A tak som sa už po tretí raz v krátkom čase ocitla v riaditeľni. Neviem prečo, ale začína to byť nejako často. „Tak vysvetlíte mi to?“ prísne sa na mňa pozrel. „Prepáčte, ale čo?“ „Chcete mi povedať, že lietajúce papiere, deti prilepené k podlahe a to, že si musíte dávať pri každom kroku pozor, aby ste nespadli na nos, ste si nevšimli? Je zvláštne, že v noci som vás prichytil zakrádať sa po chodbách školy a teraz je to tu ako v cirkuse. No? Môžete mi to objasniť?“ trval na odpovedi. „Vy si myslíte, že za toto môžem ja? Nemyslíte si, že časový rozsah medzi mojím príchodom a prichytením je nejaký krátky? Myslíte si, že by som toto všetko stihla?“ povedala som svoju obhajobu s narastajúcou hrčou v krku. „Viete,“ začal, “ja som nikoho iného nevidel, nepočul, ba ani nechytil. Boli ste tu len vy.“ Hrča v mojom krku už bola taká veľká, že sa mi hlas zasekol v hrdle, a tak som len pokrčila plecami. ,,Možno ste mali pomoc, ktorú som nechytil,“ nahlas rozmýšľal. „Ja… Ja som si naozaj prišla po tie poznámky. Možno ten, kto to urobil prišiel skôr, alebo neskôr ako ja. Možno až ráno,“ povedala som zachrípnuto. Riaditeľ vyzeral, že o tom uvažuje. „Dobre,“ súhlasil nakoniec, „verím vám, ale ak zistím, že ste klamali, tak…“ „Dobre, viem. Ďakujem,“ skočila som mu do reči. Riaditeľ sa usmial a ukázal rukou na dvere: „Uvidíme sa neskôr.“ Prikývla som a vyšla z miestnosti. Čakal ma dlhý deň.
No a to je dôvod, prečo teraz stojím uprostred telocvične s metlou v ruke. Aj s ďalšími poškolákmi upratujeme školské priestory a areál. Niektorých tu stretávam často. Človeku by sa nechcelo veriť, ako často porušujú školský poriadok. Ja som tu už mesiac za jednu vec. Oni sú tu každý deň za iný priestupok. Musím povedať, že ma už moja denná rutina začína nudiť: vstať, ísť do školy, učiť sa, naobedovať sa, upratovať, pomáhať v domove sociálnych služieb, prísť domov, urobiť úlohy, umyť, spať, vstať, ísť do školy, učiť sa… Keby som každý deň nemala iný rozvrh, prisahala by som, že som sa zasekla v čase. Samozrejme, poobedie s ostatnými poškolákmi sa nevyhne zaujímavým situáciám alebo až katastrofám. To robí môj všedný deň o niečo zaujímavejším a zábavnejším. Napríklad včera jeden zavalitý deviatak zakopol a hlavou skončil vo vedre so špinavou vodou. Nemôžete mi zazlievať, že som sa začala rehotať na plné kolo. Tomu deviatakovi to však nijak zvlášť vtipné nepripadalo, a tak vyštartoval rovno oproti mne. Len som sa uhla a on narazil do steny! Nebola to moja chyba a ten zlomený nos si zaslúžil! Niečo menej zábavné sa stalo, keď sme čistili dlážku v kuchyni a jeden ôsmak si myslel, že sa rýchlejšie vysuší, keď pri mokrom mieste pridrží zapaľovač. Problém bol však v tom, že sme podlahu čistili chemickými prostriedkami a tie sú horľavé. Skúste hádať, čo sa stalo. Celá mokrá časť vzbĺkla. Ešteže sme čistili po častiach. Zvyšok ešte umytý nebol. Zabralo nám veľa času a roboty, kým sme dlážku uhasili. Teraz ju musia vymeniť. Ešte mi však ostáva mesiac po škole a neviem, či sa stane niečo zaujímavejšie. Stále dúfam, že čas bude ubiehať rýchlejšie, ale zatiaľ sa deje presný opak.
Viktória Perglová