Po dvoch rokoch sme sa mohli na službách Božích v predveľkonočnom týždni konečne stretnúť v kostole. Vďaka tomu sme v stredu 13.4. pripravili troje služby Božie pre všetky stupne Evanjelickej spojenej školy.
Spoločný spev sprevádzala školská kapela. Pre škôlkárov a žiakov prvého stupňa pripravili naši bábkoherci zaujímavé divadielko. Na službách Božích pre gymnázium mohli žiaci pristúpiť k spovedi a Večeri Pánovej. Nakoľko piataci prišli kvôli pandémii o stužkovú slávnosť, využili sme spoločné stretnutie a do programu sme zaradili ich stužkovanie.
Kázeň pre 2. stupeň EZŠ a EGMT:
Ježiš jej povedal: „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť. 26 Nik neumrie naveky, kto žije a verí vo mňa. Veríš tomu?“ 27 Povedala mu: „Áno, Pane, ja som uverila, že ty si Kristus, Boží Syn, ktorý mal prísť na svet.“
Ján 11, 25 – 27
Milí kolegovia, milí žiaci, bratia a sestry!
Nedávno ma zaujala fotografia na FB. 1000 ľadových sôch malých ľudí sedelo na schodisku. Postupne sa roztápali pod lúčmi slnka. Niektoré tie ľudské postavičky boli ešte celé, niektoré už výrazne strácali objem a ďalšie sa menili na nejaký neurčitý tvar a roztekali sa do stratena. Mala som z toho veľmi zvláštny pocit. Takú túžbu zachrániť ich ako toho snehuliaka Olafa z ľadového kráľovstva, keď dostal svoj súkromný oblak. Začala som skúmať, kto a prečo toto dielo urobil. Dočítala som sa, že sochy vznikli ako symboly dôsledkov klimatických zmien, ktoré upozorňujú na riziká otepľovania Arktídy. Ľadové sochy, ktoré ručne vyrobila brazílska umelkyňa Nele Azevedo, postavila na verejnom priestranstve, aby okoloidúcim ukázali priamy vplyv klimatických zmien v Arktíde na celú planétu a budúcnosť ľudstva a prírody. Sochy sa začali topiť za približne 30 minút. A postupne sa roztopili všetky. Do jednej, bez výnimky. Ani len tá voda neostala, lebo vyschla.
Určite je to zaujímavý nápad, ako na niečo poukázať. Mňa na tom zaujala ešte iná vec. Uvedomila som si, že som sama do určitej miery už roztopená. Tak, ako ľadová socha postupne mizla, aj my smerujeme k tomu, že tu jedného dňa nebudeme. Sochy sa roztopili, my umrieme. Je to téma, ktorú ľudia neobľubujú a nerozprávajú sa o nej až tak často. Chceme myslieť na život a žiť. Nie vždy si uvedomujeme, že máme len určitý čas, len pár rokov, len niekoľko chvíľ, len jeden vymeraný čas. Snehová vločka sa v dlani roztopí a stane sa minulosťou. Na človeka možno niekoľko generácií zaspomína, ale kto z vás vie povedať, ako sa volal napríklad starý otec vášho starého otca? Možno niekto, ale väčšina určite nie. Snaha predĺžiť si dni na zemi, získať viac dní života, tu bola asi od počiatku. Niektoré spôsoby boja so starnutím či smrťou sú až komické. Elixíry večnej mladosti, hľadanie svätého grálu, prechod na planétu Sírius, kde dostanem nové telo, atď.
Dva príbehy, ktoré s touto ľudskou snahou súvisia, sa mi vryli do pamäti. Prvý je o kryokomorách v Arizone. Ak máte pár miliónov, môžete si od firmy Alcor objednať uskladnenie vášho tela hneď po smrti v nádobe s nitrogénom, aby vás priviedli naspäť k životu vo chvíli, keď už bude veda schopná poraziť smrť.
Druhý som videla nedávno na Netflixe. Volal sa Zlá vegánka či nejako podobne. Mladá úspešná podnikateľka, ktorá prosperovala vďaka vegánskej reštaurácii v New Yorku sa zaplietla cez internet s chlapíkom, ktorý jej sľúbil, že ju a aj jej psa, na ktorom jej veľmi záležalo, urobí nesmrteľným. Človek by si poklopal po čele, ale ona chcela uveriť, a tak prišla o pár miliónov, skončila vo väzení, stratila svoj biznis, svoju povesť, väčšinu priateľov. A nesmrteľnosť nikde.
Posledný príbeh, ktorý chcem s vami zdieľať, je úplne iný. Čítali sme z neho pár veršov, ktoré zapísal evanjelista Ján. Rozpráva sa v ňom Marta a Pán Ježiš. Marte umrel brat Lazar. Bol to Ježišov priateľ. Ježiš vedel, že bol chorý. A Marta spolu so sestrou Máriou dúfala, že Ježiš príde a uzdraví ho, tak ako mnohých iných. Ale nestalo sa to. Dokonca na výzvu ísť tam odpovedal: Táto choroba nie je na smrť, ale na Božiu slávu, aby ňou bol oslávený Boží Syn. Keď sa k nim, do Betánie, napokon Ježiš dostal, bol už Lazar mŕtvy štyri dni. Pochovaný v hrobe. To bolo veľmi neskoro na oživovanie a veľmi skoro na to, aby človek neprežíval intenzívny smútok. Rozmýšľala som, ako by som na Martinom mieste reagovala. Možno plno výčitiek, či by som ho ani dnu nepustila. Neviem, ale ten ich rozhovor bol zvláštny. Ježiš sa Marty pýta: Veríš, že ten, čo verí vo mňa neumrie naveky? A ona odpovedá: Uverila som, že si Kristus, Syn Boží. Žiadne: Kde si bol? A prečo si sa na nás vykašľal. Ale: Uverila som, že si Boží Syn. Ježiš Lazara vrátil späť do života. Môžeme povedať, že ho vzkriesil. Ale ten rozhovor medzi Ním a Martou nebol o tom, že Lazar môže dostať ešte pár extra rokov. Tam sa nehovorí o dlhšom pozemskom živote, ale o večnom živote. A nespomína sa nič menej a nič viac, ako jediná a podstatná vec – viera v Syna Božieho. „Ja som vzkriesenie a život. Kto verí vo mňa, aj keď zomrie, bude žiť.“ Nie v tejto podobe, nie v tomto ľudskom tele a svete. Bude žiť v dokonalosti v Božom kráľovstve.
Milí kolegovia, milí žiaci. Stojíme pred dôležitými kresťanskými sviatkami. Pred Veľkou nocou. V piatok si pripomenieme, ako Ježiš Kristus niesol na Golgotu svoj kríž a na svoje plecia zobral hriechy všetkých ľudí. Aby bol ako veľkonočný baránok za ne obetovaný. Smrť nevinného, ktorý sa stal vinným kvôli nám. Ale smrť nebola tá, kto mal posledné slovo. Boh svojho Syna urobil víťazom nad smrťou. V nedeľu oslávime Jeho slávne vzkriesenie. To je stredobod kresťanského príbehu. To je základ našej viery. Ako píše apoštol Pavel: „A ak Kristus nebol vzkriesený, tak je prázdne naše kázanie, prázdna je aj vaša viera.”
Ako som na začiatku hovorila, že neradi hovoríme o smrti a umieraní, tak teraz hovorím, že Kristovo vzkriesenie dáva životu a aj smrti úplne inú perspektívu. Nielen životu všeobecne, ale Tvojmu konkrétnemu životu. Tebe dáva novú perspektívu. Tvoj, môj, náš život má zmysel a cieľ. Kristovo vzkriesenie prináša nádej, prináša radosť, prináša vnútorný pokoj. Amen.
Jana Bosáková