Mai, prvý krát som ťa viditeľne zaregistroval, keď sme pred niekoľkými rokmi mali na škole zahraničného študenta z Talianska, Giorgia, a vy ste boli jeho hosťovská rodina. Ako ste sa dostali k tomu mať doma na celý rok „cudzie“ dieťa, ešte k tomu puberťáka?
Hosťovať, ako hovoríš, cudzie dieťa je celkom výzva, no ja vždy hovorím, že po 2 týždňoch doma už dieťa nie je cudzie a my sme sa všetci nastavili na pravidlo „ ako naše deti tak aj AFS deti“ /Toto je jedno z pravidiel organizácie Intercultura Slovakia, člen AFS Intercultural Programmes, ktorá tieto výmeny organizuje/. Znamená to, že ako sa správame k našim deťom a aké majú doma pravidlá a povinnosti, tak sa staráme aj o zverené dieťa.
S touto myšlienkou prišla naša dcéra Ema, keď sa k nej dostal email, že študent z Talianska hľadá rodinu . Mne sa to veľmi páčilo, lebo dovtedy som si myslela, že počas výmen si musíme deti „vymeniť“ to znamená, že jedno prijať a jedno vyslať do zahraničia a na to som vtedy ešte nebola pripravená.
Pre našu rodinu bola hlavná otázka, či sa budeme vedieť podeliť o miesto v dome a či budeme vedieť pripraviť študentovi bezpečné prostredie, kde sa bude cítiť ako doma. Povedali sme si, že to skúsime a podarilo sa.
Nakoniec sme prvý rok hosťovali dievča June z Thajska a až druhý rok Giorgia, neskôr aj Morin z Indonézie a ešte deti na kratšie výmeny. Počas hosťovaní sa o deti a aj o nás stará aj organizácia AFS, takže nie je všetko len na hosťovskej rodine a keď sme videli, ako to funguje, nemali sme obavu poslať na takýto pobyt aj naše deti.
Aká to bola skúsenosť vtedy, ako sa na to pozeráš teraz s odstupom času?
Ja som si myslela, že to bude pohoda, že máme 3 deti, tak už jedno dieťa veľa nezmení. Navyše, že sme veľmi flexibilná a otvorená rodina a bude to bez problémov. No počas pobytov prechádzajú študenti rôznymi obdobiami a očakávaniami a vznikajú aj nedorozumenia, tiež nie vždy sa splnia aj predstavy rodiny. Jednou vetou môžem povedať, že je to náročnejšie a veci sa zmenili, ale stojí to za to. Ako rodina sme sa veľa naučili aj o sebe a ako nájsť kompromis, rovnováhu a prijať nové veci je to, čo najviac oceňujeme.
Giorgio sa od začiatku správal veľmi otvorene a rýchlo zapadol do rodinného života. Je z kultúry, ktorá veľmi prejavuje emócie, takže priniesol nám do rodiny „iskru“, taký taliansky temperament a tiež super recept na pizzu a koláčiky z Toskánska. V lete sám povedal, že neprišiel na návštevu, ale „domov“, tak k tomu ani netreba viac dodať. A naučil sa pekne po slovensky.
Všeobecne deti u nás sa viac zapájajú do rodinného života a talianska „ piazza“ kultúra /život v meste večer ako ju poznáme z dovoleniek sa žije celý rok/ u nás nie je. Takže napríklad v tomto sme hľadali kompromisy. Deti v Taliansku viac vyrastajú na ulici, no neznamená to, že sa rodičia o ne menej starajú. V mnohých ohľadoch sú oveľa prísnejší ako slovenskí rodičia. A práve toto sme sa naučili za rok spoznať a pochopiť, že aj iné „veci“ majú svoj význam a kultúrne základy a treba sa o nich len porozprávať a hneď neodsudzovať. S odstupom času by som asi bola v niektorých situáciách kľudnejšia a možno niektoré situácie riešila pokojnejšie alebo aj prísnejšie.
Udržujete s Giorgiom kontakt aj naďalej?
Áno, v dnešnej dobe je veľmi jednoduché byť v kontakte online a v júli nás navštívil. Stal sa súčasťou našej rodiny, tak samozrejme nezabúdam na narodeniny a Vianoce (:. Dve staršie deti študujú v zahraničí, tak by som povedala, že kontakt máme so všetkými rovnaký. Stretli sme sa už aj s jeho rodičmi a verím, že tých stretnutí bude viac.
Okrem rodinného života, čomu sa venuješ vo svojom pracovnom čase? (tu sa pochvál a sprav si reklamu)
Vo svojom pracovnom čase sa venujem deťom. Už 14 rokov vediem kurzy angličtiny v škole Helen Doron English v Martine. Angličtinu učíme v malých skupinách a k deťom pristupujeme individuálne. Ako lektorka sa snažím, aby sa deťom na hodinách páčilo a aby k nám chodili na hodiny rady, lebo len vtedy sa dokážu naučiť maximum a ako riaditeľka chcem, aby sme spolu s ostatnými lektorkami v škole mali rodinnú atmosféru, spoznali očakávania rodičov a učili s radosťou.
Posledné 2 roky pracujem niekoľko hodín mesačne aj pre Úniu materských centier, kde mám za úlohu koordinovať „dospelácky“ Erasmus + „Lepší rodičia menia svet k lepšiemu“, komunikovať so zahraničnými partnermi a dolaďovať program stretnutí. Využívam angličtinu aj inde ako na hodinách a mám možnosť sa zoznámiť s prácou zahraničných organizácií, ktoré vzdelávajú a zlepšujú život rodičom.
Aká bola tvoja motivácia spolu-založiť Ukrajinské komunitné centrum? Aký je váš/tvoj hlavný cieľ v pomoci Ukrajinským odídencom?
Ráno 24.2 sme sedeli v obývačke a snažili sme sa pochopiť, čo sa vlastne deje. Pamätám si tú zmes pocitov od strachu, bezmocnosti až po hnev. Ďalšie dni som myslela na matky, čo musia opustiť svoju krajinu a život s deťmi a rozmýšľala som, čo by mne v takejto situácii pomohlo.
Ja nie som z Martina a na MD a RD som tu zostala sama s deťmi. Bolo to ešte v dobe, kedy sme s deťmi vedeli chodiť len na pieskovisko a zároveň začali na Slovensku vznikať materské centrá. Keďže som chcela, aby aj v Martine vzniklo takéto miesto, kde sa budú môcť maminy na materskej stretávať, pomohla som takéto miesto založiť a aj som ho s tímom ďalších dobrovoľníčok viedla. Bolo to miesto, kde sme sa všetci cítili bezpečne a my, čo sme neboli z Martina, sme našli nových známych.
Moja myšlienka bola pripraviť takéto miesto aj pre maminy z Ukrajiny. Miesto, kde sa budú cítiť ony aj ich deti bezpečne a na chvíľu budú vedieť zabudnúť na starosti. V Martine funguje niekoľko organizácií, ktoré sa venujú rodinám/ženám a navzájom sa poznáme, tak som ich oslovila a dohodli sme sa, kto čo môže urobiť. Verím tomu, že keď sa ľudia cítia vítaní a v bezpečí, dokážu sa lepšie včleniť do nového prostredia, dokážu si navzájom lepšie pomáhať aj sa podporovať a pochopiť. Tiež sa nebudú izolovať a začnú sa zaujímať o kultúru krajiny, ktorá ich prijala.
Takže toto je moja motivácia a cieľ a myslím, že sa nám to všetkým darí.
To, že založíme celé Ukrajinské komunitné centrum mi ani nenapadlo, no som rada, že vieme takto spolupracovať a dokážeme spolu pomáhať aj iným skupinám ľudí z Ukrajiny ako bola moja pôvodná myšlienka.
Ema maturovala na EGMT v roku 2018, Samuel maturoval na EGMT v roku 2020
Ema/Samo, čo aktuálne robíš, kde študuješ?
Samo: MSci. titul z fyziky na University of Birmingham. Ide o úvodný, 4-ročný modul v ktorom sa preberajú všetky základné oblasti fyziky, je určený pre ľudí, ktorí chcú ďalej pokračovať v štúdiu alebo akademickej činnosti.
Ema: Práve som dokončila bakalárske štúdium v Birminghame so zameraním na komunitnú prácu a prácu s mládežou a rodinami. Momentálne pracujem s mentálne a fyzicky postihnutými deťmi v špeciálnej škole.
Ako spätne hodnotíš štúdium na EGMT? Pripravilo ťa na tvoje aktuálne pôsobenie? V čom ťa pripravilo najlepšie, a čo ti tu na škole chýbalo?
Samo: Určite bolo dostačujúce čo sa týka angličtiny, s tou som nemal problém ani na začiatku. Čo sa týka matematiky a fyziky, Slovensko stále trochu zaostáva a to bolo cítiť aj na EGMT. Keď som si teraz vyskúšal iný systém, tak je očividné, že treba v našom školskom systéme vzdelávania spraviť veľké zmeny, ak sa má Slovensko priblížiť svetovej úrovni.
A to začína práve na stredných školách, kde by veda mala byť viac podporovaná, a to nielen zo strany učiteľov, ale hlavne zo strany celého systému. Či už ide o mimoškolské aktivity alebo o viac interaktívny a otvorený spôsob učenia.
Ema: Musím súhlasiť s angličtinou. V dnešnej dobe, vysoká úroveň angličtiny, ktorá sa dá na EGMT dosiahnuť, otvára dvere k oveľa viac možnostiam, čo bolo pre mňa štúdium a práca v Anglicku alebo dobrovoľnícky program v Indii, ktorý som absolvovala hneď po maturite. EGMT mi pomohlo nielen po akademickej stránke ale aj v odvahe používať jazyk v každodennom živote.
Ja som patrila do prvého ročníka na EGMT, takže ak mi niečo chýbalo tak to bola asi stabilita, čo sa týka priestorov ale aj učiteľov či spôsobu fungovania, ktorá sa už hádam za tie roky zmenila.
Počas tohto leta si bol/a späť v Martine. V čom je návrat do rodného mesta výnimočný, čo ťa tu prekvapilo?
Samo: Tak samozrejme, vždy je to návrat domov, aj keď zakaždým je to zase o kúsok iné. Tentokrát to bol návrat do krajiny, oveľa viac poznačenej súčasnou situáciou na Ukrajine ako je to v Anglicku. Aj keď sa v Anglicku o tom rozpráva, návrat na Slovensko a práve stretnutie s ľuďmi, ktorí boli priamo zasiahnutí, dáva tomu čo sa deje ešte ďalší rozmer.
Ema: Pre mňa sa návrat na Slovensko spája s pozitívnymi ale aj možno negatívnymi pocitmi. Vidieť rodinu a kamarátov je krásne, ale stále neviem, či sa tu niekedy vrátim nastálo. Čo ma tento rok prekvapilo je, že aj takto po korone, je Martin naozaj „veľká dedina“. Stačí sa prejsť po námestí a stretneš veľa známych a každý každého pozná, po návrate z veľkomesta som mala až kultúrny šok.
Počas leta si sa zapojil aj do aktivít Ukrajinského komunitného centra. V akých oblastiach, a hlavne, prečo takéto dobrovoľníctvo považuješ za dôležité?
Samo: Samotná situácia je niečo, čo som si nevedel veľmi predstaviť, že by sa ešte mohlo stať v tejto dobe a už vôbec nie tak blízko. Je to skoro nereálne, čoho sú ľudia ešte schopní v dobe, keď už by niečo ako ľudské práva pre všetkých, malo byť samozrejmé. Práve preto je dôležité ukázať práve tú druhú stranu spoločnosti a pomôcť a podporiť ľudí, ktorých tento konflikt priamo zasiahol. Neberiem to ako ‚dobrovoľníctvo‘, ale úplne prirodzenú a samozrejmú pomoc ľuďom, ktorí to práve potrebujú. A vďaka komunitnému centru som mal práve takú možnosť.
Ema: Takáto situácia, ako je vojna na Ukrajine, zanechá v človeku veľa pocitov. Na začiatku vojny, tak ako veľa ľudí, som aj ja zažívala strach, neistotu a veľkú potrebu pomôcť. Ale keďže Anglicko je oveľa ďalej, vo svojom okolí som bola viac menej izolovaná v týchto pocitoch. Preto si myslím, že toto komunitné centrum a ako rýchlo vzniklo a začalo fungovať je niečo super, má veľký zmysel, a som rada, že som aspoň trochu mohla pomôcť.
Dobrovoľníctvo bolo, si myslím, vždy súčasťou našej rodiny. Od malička v materskom centre alebo v mestskej knižnici alebo v dnešnej dobe už v medzinárodnej spoločnosti. Možnosti ako človek môže pomáhať je veľa a častokrát som zistila, že zážitky, pocity, skúsenosti, ľudia čo som získala aj keď som to nečakala, dali aj mne viac ako som si mohla myslieť.
Ján, alias Nino, je aktuálne tretiak na našom gymnáziu. / t.č. už na pobyte vo Fínsku/
Nino, aké je to žiť v rodine, kde sú všetci okolo teba priam chorobní aktivisti? 😉
No, to je ťažké povedať, lebo v inej som nikdy nežil, takže mne všetko čo sa deje v našej rodine príde prirodzené. Áno, niekedy sa sám seba spýtam, načo to všetko robíme a či by sme bez toho nemali kľudnejší život, ale keď vidím, že niečo naozaj má zmysel, tak na tieto myšlienky rýchlo zabudnem.
Si zo súrodencov najmladší. Dávali ti nejaké rady, ako sa vysporiadať so životom na EGMT?
Samozrejme, nejaké drobnosti tu boli ale myslím si, že v konečnom dôsledku každý prežívame veci inak a musíme sa s nimi vysporiadať svojím vlastným spôsobom.
Aj teba často vídať v Komunitnom centre. Povedz nám o tom, čo ťa tam ťahá. Zároveň, prečo by si takúto skúsenosť odporučil aj svojím spolužiakom z našej školy?
Na jednej strane je to možnosť pomôcť ľuďom a venovať svoj čas na niečo zmysluplné, ale zároveň sa pri tom viem zapojiť do komunity a získavať nové skúsenosti a zlepšovať si svoje komunikačné, organizačné a iné schopnosti.
Aké sú tvoje plány po skončení EGMT?
Neviem to povedať konkrétne, ale plánujem ísť na vysokú školu niekde do zahraničia a ak budem mať príležitosť, tak cestovať a spoznať zase kúsok viac zo sveta.
Pre všetkých: Máte ako rodina nejaký spoločný sen? Záujmy? …
Ani neviem, za mňa môžem povedať, že najviac spolu cestujeme, spoznávame svet ale aj pozeráme seriály a veľa sa rozprávame o všeličom. No a dúfam, že kdekoľvek sa deti rozhodnú žiť, budeme mať možnosť sa stretávať a navštevovať.
Za rozhovor ďakuje redakcia ESSMT NEWS
