POD NOVOU STRECHOU – spovedný príhovor pri príležitosti pamiatky posvätenia chrámu a posviacky novej strechy kostola, Bratislava, Malý kostol, 27.11.2022
Genesis 4,5-9
Kain vzbĺkol veľkým hnevom a zamračila sa mu tvár. Hospodin však riekol Kainovi: Prečo si vzbĺkol hnevom a prečo sa ti zamračila tvár? Zaiste, ak budeš dobre robiť, rozjasní sa ti; ak však nebudeš dobre robiť, hriech striehne pri dverách, na teba je upriamená jeho žiadostivosť; ale ty ho opanuj!
Nato Kain povedal svojmu bratovi Ábelovi: Poďme na pole. Keď boli na poli, Kain napadol brata Ábela a zabil ho.
Tu riekol Hospodin Kainovi: Kde je tvoj brat Ábel? A on odvetil: Neviem; či som ja strážcom svojho brata?
Mal som 16 rokov, bol som druhák na Evanjelickom lýceu tu v Bratislave. Dnes už je to takmer nepredstaviteľné, no nosil som vlasy dlhé po ramená. Niektorí spolužiaci ma posmešne prezývali Fabio. Ten Fabio, ktorého stredná generácia pozná ako vlasatého blonďatého modela. Niežeby som bol rovnako svalnatý ako Fabio, ale vlasy som mal rovnaké.
Dlhé vlasy som chcel mať odkedy u mňa udrela prvá puberta, a pamätám si aj na posledný bod vnútorného poriadku školy ešte na základke, kde bolo stanovené, doslovne si to pamätám: „Dievčatám sa zakazuje nosiť make-up a chlapcom dlhé vlasy.“ Bol to ešte pozostatok z doby komunizmu, kedy dlhé chlapčenské vlasy znamenali rebéliu proti systému, kde všetci mohli písať iba modrým perom a kde uniformita bolo synonymom poslušnosti totalitnému režimu. Avšak ja a môj najlepší kamarát sme nezapadali do tejto uniformity, chceli sme si nechať narásť vlasy ešte skôr, ako sa prvé spolužiačky dostali k make-upu, až nám triedna učiteľka hrozila, že nás buď vyhodí zo školy, alebo nás telocvikár so školníkom ostrihajú.
V tom čase som sa dostal na burze na Topoľčianskej v Petržalke k prvým metalovým nahrávkam a plagátom vlasatých metalistov, ktorými sme si s bratom oblepili celú detskú izbu. A dostal som sa aj k nahrávke muzikálu Hair, kde v ústrednej piesni hlavný hrdina opisuje svoj zápas o vlastnú identitu slovami: „Milujem svoje vlasy, Haleluja, veď Mária milovala svojho syna (vlasatého syna), tak prečo moja mama nemiluje mňa!?“ Paradoxne, neveriaci – pohan, sa tu odvoláva na veľkú biblickú pravdu.
Moji učitelia a generácia mojich rodičov vtedy, podľa mňa, robila jednu zásadnú chybu, a moja generácia ju žiaľ opakuje aj dnes. Akosi sme si zvykli robiť rozdiely medzi tými, ktorí sú „in“ a ktorí sú „out“. Vtedy tí „out“ boli vlasáči, punkáči, metalisti, depešáci. Dnes, tí „out“ – pohania – sú rómovia, ukrajinci, moslimovia, gayovia. Pre niektorých z nás sú out aj katolíci či charizmatici. Trpíme akousi dedičnou chorobou, kedy si vytvárame úzky kruh našich verných a ostatní sú pre nás ako outsideri, pohania, a k sebe si pripúšťame iba tých, ktorí sú nám podobní, s ktorými dobre a ľahko vychádzame, ktorí s nami súhlasia a ktorí sa prejavujú rovnako, či aspoň veľmi podobne ako my sami. Tí „in“ sú naši; a tí ostatní sú pre nás ako boli pre židov pohania – buď ich ignorujeme, alebo ich nenávidíme; každopádne v tomto našom úzkom rodinnom kruhu pre nich niet miesta.
Dnešnú cirkev vnímam ako hluchú voči hlasu dnešných „pohanov“. Pritom to boli pohania – mudrci od východu, ktorí ako prví zvestovali narodenie Božieho syna, a ktorí boli ochotní podstúpiť dlhú cestu na úkor vlastného pohodlia, keď sa vybrali za znamením na oblohe. A boli ochotní zmeniť plán svojej cesty, boli otvorení pravde a pravdu bránili, keď ich anjel poslal z Betlehema domov inou cestou. A bol to pohan – stotník pod krížom – ktorý vyznal pravdu, ktorú ani samotní učeníci v tom strachu a hrôze Ježišovho umučenia neboli ochotní vyznať otvorene a nahlas, totiž, že ten na kríži je skutočne Božím synom.
V týchto dňoch v našej spoločnosti zaznieva hlas na obranu menšín, omnoho hlasnejšie ako kedykoľvek predtým. Avšak, zaznieva predovšetkým v občianskej spoločnosti, z úst ne-cirkevných predstaviteľov. Teda od pohanov. Omnoho viac, ako od Ježišových nasledovníkov. Cirkev ich hlas vníma ako cudzí element, ktorý by mohol zničiť našu rodinnú integritu, tak si radšej zapchávame uši a nechceme ich inakosť pripustiť, vpustiť dnu.
Ak občas zaznieva od nás – Ježišových učeníkov tu v tomto chráme – tak opäť iba tak, ako tomu bolo v prvých týždňoch po vzkriesení – totiž, že tam vonku nie sú naši bratia, a my radšej ostaneme iba v bezpečí rodinného kruhu. A tak ostávame zavretí za dverami hornej dvorany, za dverami kostola, a ticho o tom hovoríme iba medzi sebou, v bezpečnom kruhu, ale prejaviť svoj hlas na verejnosti, pred nepriateľmi a outsidermi sa bojíme, a sme radšej ticho.
Poviete si, že tu to tak nie je? Že práve tento priestor je otvoreným miestom skutočne pre všetkých, kde s otvorenou náručou vítame každého, bez ohľadu ako minoritne sa cíti on sám, alebo akokoľvek queer ho vníma väčšina populácie? Pozor, lebo aj nám tu zhromaždeným dnes hrozí, že budeme opakovať omyl našich predkov, prípadne že svoje presvedčenie pretavíme do rovnakej chyby, akú robia tí, ktorých kritizujeme. Aj tí, ktorí sami seba vyhlasujú za otvorených, za liberálov, za inkluzionistov, za ľudí, ktorí prijímajú všetky farby pokožky a všetky farby na dúhovej vlajke, sú v pokušení stavať múry. To sa deje, keď sa dištancujeme, a outsideri sú pre nás všetci tí konzervatívci, tradicionalisti a fundamentalisti. Nevieme si nájsť cestu k tým, ktorí sú zviazaní gender či etnickou ideológiou predchádzajúcich storočí. Staviame múry medzi nami a šovinistami, medzi nami a homofóbmi, medzi nami a… tu si doplňte kohokoľvek, s kým ste sa v ostatnom období nezhodli. Či už je to tvoj kolega, nadriadený, biskup, vlastná mama, či tvoje vlastné dieťa. Tvoj brat.
Pohanskí autori muzikálu Hair ma naučili jednu veľkú pravdu kresťanskej viery: Mária milovala svojho syna; a jej syn miloval všetkých. Máme sa od týchto dvoch čo učiť!
Dnes sme sa tu stretli pri príležitosti, kedy chceme tie zamknuté dvere konečne otvoriť. Ešte predtým ale musíme otvoriť svoje srdcia. Keď do svojho srdca nazrieme, keď do neho zasvieti Božie slovo, vidíme, že ho nemáme čisté. Boží zákon nám ukazuje, že hriech prvých potomkov Adama a Evy je aj naším hriechom, že sám seba vnímam ako vždy lepšieho a vždy spravodlivejšieho ako svojho brata. Že mojím hriechom je samospravodlivosť, v ktorej si nahováram, že keby dnes Boh povedal, že treba opäť postaviť koráb, tak sebaisto prehlásim, že ja by som sa k Noáchovi pridal, a pýchou sebe vlastnou presne viem, kto by ostal vonku, keď príde potopa. Že keď ostatní podľahnú pokušeniu odliať zlaté teľa, tak ja ostanem Hospodinovi určite verný.
A mohli by sme pokračovať naprieč všetkými biblickými príbehmi, ktoré nám ale nechcú ukázať, akí sme my úžasní, keď podľa ich príkladu konáme; ale ukazujú nám, akí sme hriešni, že podľa nich nekonáme. Usvedčujú nás, že moje ľudské rozhodnutia odlíšiť sa a stavať bariéry vždy skončia katastrofálne. Vo svetle Božieho zákona tí tam vonku nie sú horší ako ja. Tí tam vonku… by mali byť tu dnu. Alebo, ešte lepšie, my tu dnu by sme mali konečne vyjsť tam von. Lebo tam vonku je môj brat, ktorý je síce iný, ale Bohom stvorený ako jedinečný a výnimočný. Zrejme s ním v mnohom nebudem súhlasiť. Možno je pre mňa príliš liberálny; alebo je podľa mňa príliš konzervatívny a zadubený a obmedzený. Vo svetle Božieho slova je ale rovnako hriešny ako ja; respektíve, ja som rovnako hriešny ako on, a rovnako potrebujem Božiu milosť, lebo len tá má moc odpustiť tento môj brato-nenávistný, brato-segregačný, brato-vražedný hriech.
O pár minút príde moment, kedy sa s Božou milosťou môžeš stretnúť osobne, a úplne hmatateľne. Stretnutie so vzkrieseným Kristom oslobodzuje, lebo len On má moc prejsť aj cez zavreté dvere; aj cez zamknuté srdcia. Len On z nás všetkých robí bratov a sestry. Kiež sa tak stane aj pri nás dnes. Amen!
Tomáš Gulán
Viac informácií o akcii tu: