Pôsobíte ako mentorka v Regionálnom centre podpory učiteľov v Martine. Čomu konkrétne sa venujete?
Minulý rok sme začínali spolu s Rožňavou ako pilotné centrum. Boli sme úplne prvé dve centrá, ktoré vznikli a vytvárali sme know-how pre ostatných. Úvodný rok som centrum viedla. Mojou úlohou bolo vymyslieť, ako si získať dôveru škôl v regióne, ako s nimi nadviazať spoluprácu, čo ponúknuť, keď sa školy pre pandémiu vo veľkom zatvárali a nebolo možné organizovať žiadne podujatia. Tento školský rok tieto povinnosti už prebrala kolegyňa a môžem sa venovať len mentoringu a školeniam na témy, v ktorých sa cítim najkomfortnejšie. Sú to najmä digitalizácia a zviditeľňovanie myslenia na hodinách prostredníctvom myšlienkových rutín.
Úlohou regionálnych centier mala byť aj príprava učiteľov na reformu vzdelávania. Začali ste už aj s tým?
Všetko, na čom s učiteľmi pracujeme, bude súčasťou reformy. Na jej konkrétnom obsahu sa však ešte stále pracuje, takže po jeho zverejnení budeme tieto aktivity ešte viac konkretizovať. V tejto chvíli sa snažíme ukázať učiteľom, že im vieme poskytnúť kvalitnú odbornú podporu, ktorá tu pre nich je už teraz a bude aj vo chvíli, keď sa ich reforma začne priamo dotýkať. Mnohé prístupy a myšlienky, ktoré v reforme sú, už v školstve nájdete na niektorých školách viac, niekde menej. Podstatou je, aby to, čo je dobré a prínosné, sa do vyučovania zaviedlo naozaj systematicky a odborne. No a našou úlohou je už v tejto chvíli pripravovať reforme cestu a učiteľom pomôcť, aby boli na ňu pripravení.
Reformou vzdelávania sa má presunúť ťažisko z memorovania na získavanie reálnych skúseností. Musia vo svojom prístupe niečo zmeniť učitelia, aby sa to podarilo dosiahnuť?
Je to absolútne nevyhnutné. Môžete zaviesť akúkoľvek reformu, ale ak sa s tým učiteľ vnútorne nestotožní a neprijme ciele za svoje, reforma bude úplne zbytočná. Mali by sme sa posunúť od memorovania k tomu, že žiaci získavajú s vedomosťami aj ďalšie dôležité kompetencie. Na to však musíme učiteľov presvedčiť, aby sa od učenia pojmov presunuli k rozoberaniu nových poznatkov z viacerých strán, k bádaniu, zvažovaniu súvislostí s inými oblasťami, k aplikovaniu, formulovaniu postojov a podobne. Osnovy môžu byť akokoľvek dobré, ale ak učiteľ neposunie svoje ciele na hodine, neporozumie, čo sa od neho v rámci reformy očakáva a nebude schopný to aplikovať do svojej výučby, nikam sa neposunieme.
Reforma má priniesť zásadné zmeny – nový štátny vzdelávací program alebo vyučovanie podľa cyklov. Sú z vášho pohľadu učitelia týmto reformám otvorení?
To je naozaj veľmi rôzne a ťažko to paušalizovať. Často zmeny, o ktorých je najviac počuť, sú skôr kozmetické, a najväčší význam majú tie, o ktorých sa hovorí menej alebo len veľmi povrchne. To následne vedie k zjednodušeniam pri ich hodnotení. Nemyslím si, že rozdelenie učiva do troch cyklov, predĺženie prvého stupňa po piaty ročník sú zásadné zmeny. Myslím, že zásadná zmena sa musí udiať na hodine. Nakoľko s tým budú stotožnení učitelia, závisí vo veľkej miere od podmienok, ktoré im reforma vytvorí.
Niektorí učitelia prejavili záujem o podporu pri výučbe už teraz. Aké majú na to najčastejšie dôvody?
Dôvody sa dajú zovšeobecniť do jedného – aby sa posunuli ďalej. Chcú mať na hodine druhé oči. Nie niekoho, kto ich prišiel kontrolovať, ale niekoho, s kým môžu viesť konštruktívny dialóg o tom, čo sa tam dialo, ako by sa to dalo vylepšiť. Je úžasné, keď vám „mentorča“ povie, aby ste prišli na hodinu, o ktorej vie, že bude hocičo, len nie ideálna. Vypovedá to o veľkej dôvere. Oveľa viac nám však o stave školstva hovoria dôvody, pre ktoré sa učitelia rozhodnú, že ho nechcú.
Aké sú to dôvody?
Určite veľká únava a frustrácia, ktorá sa za posledné dva roky pandémie ešte zhoršila. Často nie je v našich silách presvedčiť pedagógov, že nie sme inšpekcia ani nadriadení či nejaký „superučiteľ“. Obávajú sa, že mať ho, znamená, že ich práca nie je dosť dobrá. Nemá to však s tým nič spoločné. Práve naopak – veľakrát nás oslovia naozaj skvelí učitelia. Predstavy sú často extrémne skreslené. Mnohí učitelia sú rezignovaní a vyhorení z toho, že pracovné podmienky sú čoraz náročnejšie.
Čím je nedôvera učiteľov spôsobená?
Predošlá reforma za ministra školstva Jána Mikolaja bola veľmi zlou skúsenosťou. Šila sa horúcou ihlou a nebola k nej dodaná podpora, doteraz chýbajú kvalitné učebnice a učitelia museli všetko prerábať doslova „na kolene“. Je preto pochopiteľné, že sa vybudovala obrovská nedôvera k reformám. Školstvo bojuje s nedostatkom učiteľov, platy nezodpovedajú vysokoškolsky vzdelaným ľuďom a pracovné podmienky sú veľmi málo motivujúce, aby učiteľ chcel na sebe pracovať nad rámec toho, čo je nevyhnutne prikázané.
Bude pripravovaná reforma v niečom iná?
Teraz prichádza reforma, ktorá chce byť premyslená a vytvárať učiteľom podporu zdola. Nemajú byť len hodení do vody, zavádzanie je postupné, najprv na pilotných školách, s priebežne vytváranými učebnými materiálmi. Možno pre niekoho pomalý, ale rozhodne premyslený proces.
Vyhľadávajú vás aj učitelia, ktorí sú zo svojej práce vyhorení. Ako im viete pomôcť?
Túto skúsenosť som zatiaľ nemala, ale kolegovia určite. To, čo im môže pomôcť, je pozitívny zážitok. Za tie roky si zvykli, že niečo nefunguje. Potom zmenia nejakú drobnosť a aj keď tomu neveria, začne to fungovať. Mnoho učiteľov povie, že so svojou praxou nás nepotrebuje. Paradoxne vidím, že časť z nich si vôbec neuvedomuje, koľko úžasných vecí na hodinách robí a nevidia svoj potenciál. Keď komunikujem s učiteľom a pýtam sa, čo sa mu podarilo, často nemá problém sa skritizovať a byť so sebou nespokojný. Pozitívne momenty hľadá oveľa ťažšie. Máme možnosť vidieť to, čo okrem žiakov nikto ďalší nevidí. To je výhoda blízkeho kontaktu, ktorá má šancu vyhorenie zvrátiť.
Učitelia sa k vám prihlasujú dobrovoľne. Mohli by ste priblížiť, ako celý proces vyzerá?
Môže to byť veľmi rôznorodé. Učiteľ by mal prísť s nejakým problémom, ktorý chce riešiť, respektíve s cieľom, kam by sa chcel posunúť. Na prvom stretnutí sa spoznávame a zisťujeme, na čom mu záleží, na čo sa zamerať a v čom sa chce rozvíjať. Obvykle navštívime hodinu a potom ju rozoberáme. V spoločnom dialógu hľadáme priestor na rozvoj, čo chce robiť, do akej miery je spokojný.
Navštevujete priamo hodiny pedagóga, ktorému pomáhate. Čo si na nich najviac všímate?
Univerzálna odpoveď neexistuje. Všímam si, o čo ma učiteľ požiada, aby som si všímala. Trochu prehnane povedané – v danej chvíli tam nie som pre deti, aby som im zabezpečila perfektnú hodinu, ale som tam pre učiteľa, aby som mu pomohla vyriešiť to, čo ho trápi. A on sa im následne o tú perfektnú hodinu postará sám. Ak mi napríklad učiteľ povie, že chce u detí lepšie rozvíjať čitateľskú gramotnosť, zameriavam sa v prvom rade na to, aké nástroje používa, čo je silné a kde je priestor na zlepšenie. Ostatné veci sledujem minimálne.
Mentoring nie je hospitácia, ktorá sleduje, či ste dodržali presnú štruktúru hodiny, či ste povedali ciele, či máte na konci dostatočnú reflexiu, ako ste vyriešili spiaceho Janka Mrkvičku vzadu pri okne. Ja si to všímať môžem, ale keď učiteľ o to nestojí, nie je dôvod, aby som sa s ním o tom bavila. Alebo mi učiteľ povie, že má žiaka, ktorého nezvláda a nevie k nemu nájsť prístup, tak sa sústredím na interakcie, ktoré sa týkajú daného žiaka a nič iné okrem toho neriešim. No práve vďaka tomu dokážeme objaviť možnosti, ktoré by pri všeobecnom sledovaní hodiny neboli viditeľné.
Po hodinách si s pedagógom rozoberiete vaše postrehy. Aké najčastejšie chyby učitelia robia?
Na takúto otázku nechcem úprimne odpovedať, lebo by odporovalo tomu, s čím na hodiny prichádzam. Viem, aké chyby robím ako učiteľka, ale aj v rámci programu reformy. A je ich naozaj veľa, nikto nie je dokonalý. Som vďačná, že som si ich vedomá, lebo mi umožňujú byť viac empatickou aj voči zverencom. Keď povedia, že nestihli reflexiu, odpoviem im, že aj ja sa s tým často trápim. Ocenia to.
Dĺžka mentoringu je individuálna. Ako dlho ste sa zatiaľ venovali učiteľom?
Štandardne to trvá rok, ale máme takých, ktorí chcú pokračovať aj druhý rok. Ak by sme nemali kapacity, tak prednostne berieme nových. Časom, keď sa z neho stane štandardný nástroj, ktorý nebude vnímaný ako výstrednosť, bude asi bežnejší aj kratší interval. Nebude na to potrebovať rok, ale možno mu bude stačiť jeden rozhovor, mesiac alebo pol roka. Zatiaľ sa tento model v našom školstve len začína. Boli a sú organizácie, ktoré ho poskytujú, mám s nimi osobnú vynikajúcu skúsenosť, ale nebol všeobecne známy.
Pri tom je dôležitá aj ochota učiteľa spolupracovať. Máte pozitívne skúsenosti?
Áno, je dôležité si uvedomiť, čo od svojho zverenca očakávate. Nie je tu preto, aby uspokojoval moje potreby a napĺňal moje ciele, ale obaja – on i ja, tam máme byť pre neho samotného. Ak sa má so mnou stretávať raz za dva mesiace, lebo na viac nemá čas, je to v poriadku. Nie som tu preto, aby som sa preňho stala záťažou. Ak ma chce vidieť každý týždeň, skvelé, som tu a som na to pripravená.
Výsledky sú viditeľné aj vo vzdelávacom procese. Pocítia aj žiaci, že ich učí pedagóg, ktorý na sebe pracuje?
To bezpochyby. Inak by to ani nešlo. Ak sa posunie učiteľ, vždy sa posúvajú aj žiaci. Zatiaľ nezisťujeme od žiakov, či si všimli zmenu v prístupe svojho vyučujúceho, s niečím takým by musel byť učiteľ naozaj stotožnený, ale z reflexií, ktoré nám dávajú učitelia, o čo lepšie sú ich hodiny a o čo lepšie sa cítia vo svojej práci a kam sa posunuli, z toho nevyhnutne vyplýva, že aj žiakom musí byť na hodinách lepšie.
Vy ste učiteľkou matematiky a informatiky. Prečo ste sa rozhodli ísť do reformy?
Paradoxne ma presvedčil náš riaditeľ. Bola som v tom období vyťažená viac než dosť a práca u nás v škole ma veľmi napĺňala, čiže žiadnu zmenu som nehľadala. Ale keď ministerstvo školstva oslovilo našu Evanjelickú spojenú školu, aby sme u nás v Martine zriadili pilotné regionálne centrum, riaditeľ ma oslovil, či by som v ňom nechcela robiť mentorku. Moja prvá reakcia bola, že sa mi páči, čo robím, som spokojná a nehľadám ďalšiu robotu. Zavážil však argument, že máme možnosť mať na niečo v reforme dosah. Ak príde niekto iný, urobí to odlišne a nebudeme sa môcť sťažovať. Mali by sme posunúť ďalej to, čo vieme. Spätne to vnímam veľmi pozitívne, som vďačná za túto skúsenosť a aj za to, že mi v tej chvíli iná odpoveď nenapadla.
Stíhate popri tom aj vyučovať?
Tri dni učím a dva dni mentorujem. Tri dni sa venujem deťom a som priamo ponorená v procese a dva dni ten proces zrazu vidím u iných učiteľov. Je to pre mňa prečistenie hlavy a získanie odstupu. Mnohé veci vidím zrazu úplne inak a dokážem zbierať inšpiráciu sama pre seba. Stretnutia so zverencami sú pre mňa veľmi obohacujúce a nesmierne ma posúvajú. Neľutujem, že ma presvedčili.
Školské organizácie v minulosti vyjadrili obavy, že v triedach budú chýbať učitelia, ktorí sa stanú mentormi, alebo budú príliš vyťažení. Ako to vnímate vy?
To je večná debata o kvalite na úkor kvantity. Keď učiteľ chce byť mentorom, pracuje pre región a kvality, ktoré v ňom sú, majú väčší dosah, ako keď zostane len v škole a jeho skúsenosti ovplyvnia určitý počet žiakov. Z krátkodobého hľadiska áno, je málo učiteľov a ešte niektorí pôjdu do regionálnych centier, ale rovnako by sme mohli argumentovať, že ak zostaneme v tomto nastavení, šikovní učitelia odídu úplne mimo školstva, pretože si tam nájdu uspokojivejšiu prácu.
Ministerstvo školstva hľadalo ľudí do regionálnych centier priamo v školách. Je dostatočný záujem o tieto pozície?
Nie. Neviem to posúdiť v každom regióne, ale kiež by bol záujem väčší. Vyplýva to aj z toho, do akej miery ľudia dôverujú existencii regionálneho centra. Keby sme tu boli usadení desať rokov a naša pracovná náplň je známa, nemali by sme podľa mňa problém nájsť vhodných učiteľov.
Je to nový projekt ministerstva, ktorému sa štandardne medzi učiteľmi príliš nedôveruje. Nevieme, ako dlho projekt potrvá a či bude udržateľný. Preto sa na pozície neprihlasuje toľko ľudí, koľko by sa mohlo. Keď nám odišiel kolega v skúšobnej lehote, lebo sa mu zmenila rodinná situácia, nedokázali sme ho do konca roka nahradiť. Zasiahlo to do výkonu centra, museli sme si jeho prácu rozdeliť. Ak budú regionálne centrá v budúcnosti stálym projektom, verím, že nebudeme mať taký problém.
Takáto forma pomoci pedagógom je u nás novinkou. Myslíte si, že v budúcnosti bude štandardom?
Nemám vešteckú guľu. Do dôchodku mám 15 až 17 rokov a úprimne odhadujem, že to už možno nezažijem. Nad reformou školstva, ktorá radikálne zmení myslenie učiteľov a ich prístup, musíme rozmýšľať v horizonte desaťročí. Ak je to v kratšom rozmere, neuvažujeme reálne. Teší ma, že sa na jej zavádzaní môžem podieľať. Vnímam, že naša práca je dosť dôležitá, aby dokázala niečo zmeniť. S pokorou však musíme prijať, že skutočné výsledky pocítia možno až učitelia a žiaci, ktorí prídu po nás.