Nezabudnuteľná spomienka

V živote človeka prídu stretnutia a vstúpia do nich ľudia na krátku či dlhšiu chvíľu, na ktoré a ktorých si bude pamätať už navždy. Nie ani tak preto, čo sa počas toho stretnutia udialo, čo daný človek povedal alebo možno niekedy ani to, aký významný človek to bol ale pre pocit a dobro, ktoré sme počas toho okamihu cítili.

​​V posledných dňoch uplynulého roka som si takéto stretnutie vybavoval a prehrával neustále v hlave v nádeji, že sa mi z neho podarí vycítiť aspoň trocha toho, čo som počas neho prežil. Robil som to preto, lebo som v tej chvíli vedel, že sa už nezopakuje. To stretnutie bolo s profesorom Krčmérym.

​​Pán profesor navštívil našu školu na Veľkú noc v roku 2016. Ja osobne som ho už predtým vnímal ako veľkú osobnosť známu ďaleko za hranicami našej krajiny. V skutočnosti to však bol veľmi ľudský, skromný, pokorný, no srdečný človek. My sme ho považovali za vzácnu návštevu, no on samého seba považoval za jedného z nás ba čo viac, po Veľkonočnom vystúpení žiakov našej školy veľmi dojatý pristúpil k mikrofónu a poďakoval za duchovný zážitok, ktorý počas programu prežil.

​Pamätám si, ako sme sa s mojim kamarátom a spolužiakom dôkladne na príchod pána profesora dopredu pripravili. Obliekli sme si na seba tričká s portrétom Silvestra Krčméryho, významného Slovenského disidenta a zároveň strýka pána profesora, ktoré sme dostali počas konferencie Nenápadní hrdinovia. Nedočkavo sme čakali na jeho reakciu. Keď sme za ním po skončení programu prišli a ukázali sme mu ich, takmer onemel. Bol úprimne potešení a zámer odfotiť sa s ním sa rázom zmenil na jeho túžbu odfotiť sa s nami. Potom nám ešte ukázal svoj zápisník, v ktorom nosil fotku Silvestra Krčméryho a po pár ďalších slovách sme sa rozlúčili.

​​Išlo z neho obrovské a ťažko pochopiteľné dobro. Jeho blízkosť a osobnosť menila ľudí k ich lepšiemu obrazu. Po jeho slovách malo veľa ľudí zrazu chuť pomáhať a ísť v jeho šľapajach. Svoj život zasvätil dvom veciam. Pomoci ľuďom a Pánu Bohu. Tak žil celý život a v tom nám všetkým môže byť príkladom a svedectvom viery. Umrel v deň, kedy sa vrátil z hraníc kde pomáhal. Nemal nahromadené majetky ani iné materiálne veci. Zomrel kvôli podlomenému zdraviu, ktoré zanedbal, len aby sa mohol starať čo najviac o druhých.

​​Na ľudí ako bol profesor Krčméry sa zabudnúť nedá. Verím, že každý jeden z nás, ktorým bolo dopriate sa s ním v živote stretnúť, pretaví kúsok z toho dobra, ktoré pocítil, v pomoc druhým a budeme tak ďalej šíriť životné dielo a posolstvo pána profesora. Nech odpočíva v pokoji.

Ján Drahoš
absolvent našej školy