Dvadsať rokov existencie školy

Takto pred dvadsiatimi rokmi v januári 2003 sme sa pripravovali na prvý zápis prvákov do Evanjelickej základnej školy v Martine. Napriek všemožnému úsiliu, prihlásilo sa menej ako 12 žiakov, čo bolo veľké sklamanie. Otvorenie v septembri 2003 bolo ohrozené, no bola to aj príležitosť venovať príprave školy väčšiu pozornosť. Otvárať novú školu v čase demografického poklesu a v čase racionalizácie škôl z dôvodu nového financovania, sa zdalo ako neprimeraný, neracionálny krok hraničiaci s bláznovstvom. Nevzdali sme to a v septembri 2004 sme slávnostnými bohoslužbami v kostole otvorili prvú prvácku triedu základnej školy s 25 žiakmi. Všetko bez záruk, či nasledujúci rok budú ďalší žiaci a bez záruky, že turčianska verejnosť príjme túto školu ako svoju. V mnohom to bolo nie veľmi priateľské prostredie, začiatky boli určite náročné, no zároveň to bolo aj skvelé obdobie. Bolo to ako by ste prežívali prvú lásku. Nehľadíte na prekážky, nehľadíte na cenu a ani na čas, chcete len urobiť všetko pre to, aby sa veci mohli udiať.

Nasledujúci rok sme k jednej triede pridali hneď ďalšie dve. Zborový dom so svojou kapacitou sa naplnil a náš sen o malej škole rodinného typu sa rozplynul a prebudili sme sa do reality dynamického rastu. Zrazu sa všetko zrýchľovalo. Odvtedy až do roku 2015, keď sme konečne našli „domov“ pre našu školu v budove bývalej Neografie, sme rok, čo rok: prestavovali a pristavovali a brigádovali a maľovali a zariaďovali a hľadali ďalšie priestory pre školu a hrali sa a vymýšľali nové programy a prechádzali sme krízami a prijímali nových učiteľov a s niektorými sme sa lúčili. Každý školský rok bol úplne odlišný od toho predchádzajúceho, no každý rok sme chceli a verím, že až do dnešných dní sme si zachovali to, že všetci ako jedna spoločná školská komunita rastieme v pravde, v poznaní a v láske, aby sme sa tak jednotlivci ako aj spoločenstvo stali zrelšími.

Dvadsaťročná cesta našej školy ma naučila, že podobne ako v živote našej školy – aj neúspešné začiatky či krízy, môžu byť príležitosťou, že vytrvalosť má zmysel a môže priniesť prekvapivé a neočakávané výsledky. Ale tiež to, že chyby sú dobrou príležitosťou, aby som sa mohol niečo nové naučiť. A verte, že tých chýb bolo neúrekom. Najväčšou lekciou z tejto spoločnej cesty je však lekcia vďačnosti. Som vďačný za všetkých ľudí – učiteľov, žiakov, rodičov, ďalších spolupracovníkov, architektov, ktorí boli spolupútnikmi na tejto spoločnej ceste. No, nech by sme boli akokoľvek chytrí, mali akokoľvek dobré kontakty či podmienky, nič by sme neboli zmohli bez Božieho požehnania a vedenia. Moja vďačnosť patrí Pánu Bohu za Jeho sprevádzanie na tejto ceste.

Preto Vás všetkých chcem prizvať a pozvať: oslávme tento rok spolu, že práve vďaka Pánu Bohu rastieme.

Jozef Sopoliga – riaditeľ, ktorému je cťou,
že je 20 rokov na ceste rastu tejto školy