Maruška, ty si na našu školu nastúpila už ako prváčka na základnej škole, bola si v historicky prvom ročníku Evanjelickej spojenej školy. Čo si pamätáš z úplných začiatkov? Zmenilo sa niečo?
Škola v prvých rokoch fungovala v komornej atmosfére. Detí bolo máličko, ale zároveň nám nič nechýbalo a chodila som tam veľmi rada. Najlepšie spomienky sa mi spájajú s cestami školským autobusom. V prvom ročníku bol autobusárom pán riaditeľ a zvážal deti z mnohých okolitých dedín na niekoľkokrát. V rannej družine som bola vždy veľmi skoro, občas som si pospala na gauči alebo sme chodili do riaditeľne na čajové dejchánky.
Odvtedy sa zmenilo veľmi veľa. Škola sa rozrástla z jednej triedy prváčikov na veľkú inštitúciu, v ktorej deti môžu rásť od škôlky až po gymnázium.
Neskôr si sa prihlásila aj na naše gymnázium. Podľa čoho si sa rozhodovala na akú strednú školu pôjdeš?
Mala som predstavu chodiť na bilingválne gymnázium, pretože som si chcela zlepšiť angličtinu. Hlásila som sa v ôsmom ročníku do Tisovca, ale tam sa mi nepodarili prijímačky. Na ďalší rok sa už otváralo gymnázium aj v Martine a keď som zistila, že ma prijali, tak nad Tisovcom som už ani neuvažovala. Tešila som sa, že sa vrátim späť k svojim spolužiakom a do prostredia, kde som vyrastala.
Čo vnímaš ako najväčšie pozitívum na štúdiu na našej škole a čo by si zmenila/zlepšila?
Vďaka náročnému štúdiu na gymnáziu som bola veľmi dobre pripravená na vysokú školu. Bola som rada, že vo vyšších ročníkoch som sa mohla zamerať na predmety, ktoré sú mi bližšie a vybrala som si také, ktoré by sa mi hodili na vysokú školu. Napriek tomu, som ale v určitých smeroch mala oproti spolužiačkam z pedagogických škôl medzery. Ony už mali za sebou prax v škôlkach, vyznali sa v štátnom vzdelávacom programe, no napriek tomu mi nerobilo problém ich dobehnúť. Z gymnázia som bola zvyknutá zvládať kvantá učiva a vedela si správne usporiadať čas. A navyše mojou výhodou bol skvelý všeobecný prehľad a dobrá angličtina.
Ak by som na škole mala niečo zmeniť, tak by som znížila tlak, ktorý je kladený na študentov. Často som bola na škole v psychickej nepohode a mala som stres. Možno by pomohlo skrátenie rozvrhu, nech môžu mať viac voľného času na relax a psychohygienu.
Momentálne študuješ predškolskú pedagogiku v Trnave. Prečo si sa rozhodla stať sa učiteľkou? Kto alebo čo ťa ovplyvnilo vo výbere budúceho povolania?
Už v začiatkoch, keď som sa rozhodovala kam ísť na strednú školu, jednou z alternatív bola pedagogická škola. Popri štúdiu na gymnáziu som pomáhala na detských táboroch a viedla detskú besiedku. Vďaka týmto skúsenostiam sa mi stala práca s deťmi blízka a rozhodla som sa študovať predškolskú pedagogiku. Na deťoch sa mi vždy páčil ich spôsob premýšľania, humor a otvorenosť novým veciam.
Čo ťa najviac baví na práci s deťmi a čo je pre teba najväčšia výzva?
Baví ma všímať si progres, ktorý u detí vidím či už v reči, pozornosti alebo správaní sa k druhým. Pracujem teraz pri najmenších deťoch (2-3 roky) a teším sa, keď vidím každý malý krôčik vpred. Napríklad, keď dieťa po mesiaci každodenného ranného revu prestane plakať, chytí ma za ruku a zakýva mame. Sú to malé kroky, ale pre deti a aj pre mňa ako učiteľku veľmi významné. Škôlka je pre väčšinu detí prvým miestom, kde sú mimo rodiny a je na mne, aby som im vytvorila prostredie, v ktorom sa budú rozvíjať a cítiť bezpečne.
Najväčšou výzvou je pre mňa trpezlivosť, určovanie hraníc v triede a sebakontrola. Deti mi často nastavujú zrkadlo a všímajú si, ako sa správam k ostatným, ako sa vyjadrujem a aj keď majú niektoré len dva roky, tak mi veľmi radi otrepú o hlavu, že som na niečo zabudla alebo som bežala po chodbe.
Keby si mohla zmeniť jednu vec na súčasnom školstve, čo by to bolo?
Ani neviem kde začať, na slovenskom školstve je veľa toho, čo treba zmeniť. Bola by som rada, keby na začiatok bola vláda stabilnejšia a mali sme ministra školstva, ktorý vydrží dlhšie ako dva roky.
Čo vnímam ako najväčší problém a čo by som si aj priala je, aby sa profesia učiteľa začala v spoločnosti brať serióznejše. Pedagógovia, ktorí vychovávajú budúcu generáciu, sú vo svojej profesii nedocenení, či už z pohľadu platov alebo pracovných podmienok. Študentov na pedagogických fakultách je veľa, ale kvôli zlým podmienkam väčšinou v školstve neostávajú alebo odchádzajú radšej do zahraničia za lepšími pracovnými ponukami.
Rozmýšľala si niekedy vrátiť sa naspäť do Martina a možno pracovať u nás v škole?
Áno, rozmýšľala. Páči sa mi, v akom prostredí a hodnotách sú deti vedené. Trnava mi však učarovala a najbližšie roky by som v nej chcela ostať. Človek však nikdy nevie. 🙂
Ako už vieš, Evanjelická spojená škola oslavuje 20 rokov. Čo by si jej, učiteľom a žiakom chcela zaželať?
Učiteľom a žiakom by som chcela zaželať, aby si boli vzájomnou inšpiráciou.
Ďakujeme Maruške za rozhovor!
Rozhovor pripravila Barbora Sopoligová