Krasimíra (Kraska) Kubíková je súčasťou kolektívu Evanjelickej materskej školy (EMŠ) od jej úplného začiatku. Bola pri otvorení Evanjelickej materskej školy, ale čo je viac, bola pri jej zrode, pracovala v ruinách, aby sa mohol úspešne začať prvý školský rok 2013/ 2014. Napriek mnohým zmenám (personálnym aj stavebným) je nemennou stálicou a my sme za ňu pánu Bohu veľmi vďační!
Ahoj, Kraska. Prezraď nám Tvoj pohľad na škôlku. Ako sa menila a zmenila za posledných 10 rokov?
Začínali sme na vrchnom poschodí s dvoma triedami a jednou kúpeľňou. Drevené okná, skromné vybavenie tried. Nevedeli sme do čoho ideme, ako to dopadne a či nám rodičia detí dajú šancu. Keď sa na to pozerám s odstupom času, tak to vnímam ako pozitívum. Vzťahy s rodičmi boli nadštandardné. Každá školská akcia pôsobila ako rodinné stretnutie pri káve a koláčiku a pri priateľských rozhovoroch. S mojimi 4 kolegyňami (s Maťkou Mečkovou a Zuzkou Valkovou, robíme spolu dodnes) sme si rozumeli. Dve z nich som poznala z martinskej evanjelickej mládeže a preto bol môj nástup do pracovného kolotoča jednoduchší. Teraz je nás viac. Väčší kolektív, väčší počet detí, väčšie priestory. S Maťkou Popluhárovou robíme tú istú prácu, každoročne si však meníme poschodia. Už tradične sa stáva, že rodiny z tried, kde nepracujem, takmer nepoznám. Ale to je moje subjektívne vnímanie. Samozrejme ma veľmi teší, že sa škôlka rozrastá a môžeme privádzať deti k Bohu.
Ty si začala pracovať v EMŠ, keď mal Tvoj syn Miško 5 rokov a dcéra Kristínka necelé 3. Bolo náročné skĺbiť prácu s rodinou? Hlavne, keď si mala doma malé dieťa.
Ani nie. Prvé tri roky som pracovala na jednu smenu, od 6:00-14:00. Doma som bola v normálnom čase. Veľmi mi pomáhala naša starká (Dagmar Kubíková), s ktorou sme bývali v jednej domácnosti.
Nemala som výčitky svedomia, že som preč, lebo som vedela, že o deti je úžasne postarané. A aj bolo ešte veľa rokov po tom.
Prezraď čitateľom, akého mena je Kraska skratkou?
Bulharského mena Krasimíra. Otec je Bulhar, mama Slovenka z Krpelian.
Vedela by si si predstaviť žiť v Bulharsku?
Vyrastala som na Slovensku. To je môj domov. Tu mám prácu a rodinu. Tu mám zázemie. Avšak keď som bola dieťa a teenegerka, tak sme so sestrou Danielkou strávili každé leto u starých rodičov v Bulharsku. Milujem more a to mi na Slovensku veľmi chýba. Bulharsko mi prirástlo k srdcu. Stále tam žije časť mojej rodiny a sme aj v kontakte, ale NIE, nechcela by som tam žiť.
Máš vysnívanú destináciu, kde by si raz chcela cestovať?
Nemám. Cestovať do megalomanských miest nie je mojím snom. Som toho názoru, že naše Slovensko je peknou krajinou a rada by som spoznala jeho krásy. Najbližšie by som chcela navštíviť Košice. Viem, že sú krásne, ale nikdy som tam nebola.
Bez čoho si nevieš predstaviť deň?
Ráno si neviem predstaviť bez dobrej kávy a večer bez modlitby.
Čo by si ako dlhoročný (nepedagogický) zamestnanec poradila novým, začínajúcim kolegom?
Nikdy som sa nad tým nezamýšľala. Nie je mojou úlohou ani privilégiom, niečo také riešiť. Veľmi si však prajem, aby každý nový zamestnanec, nie iba v škôlke, ale v celej ESŠ, bol úprimne veriaci kresťan.
Za rozhovor ďakuje Zuzana Valková
