Sebapoškodzovanie sa týka najmä tínedžerov, mladých ľudí, ale je dobré rozmýšľať o ňom (a o jeho prevencii) skôr, ako sa začne skrývať za dverami vašej detskej izby…
Psychická odolnosť
Nielen pri sebapoškodzovaní alebo úzkosti, ale aj pri mnohých iných problémoch, s ktorými príde klient ku psychológovi, sa v istom momente spolupráce dostaneme k otázke psychickej odolnosti – jej budovaniu a posilňovaniu. Témou psychickej odolnosti sme otvorili aj seminár na tohtoročných Misijných dňoch. Je to schopnosť zvládnuť záťaž, prekonávať prekážky, ale je spojená aj s uvedomením si hranice, kedy potrebujem požiadať o pomoc.
Predpokladom naplnenia psychických potrieb je však ešte niečo oveľa banálnejšie – naplnenie základných fyzických potrieb.
A práve toto sú témy, o ktorých je potrebné hovoriť oveľa skôr, ako v období dospievania detí. Medzi základné fyzické potreby (okrem iných) patrí spánok, jedlo, pohyb a iné.
Odložte mobil
Veľa mladých ľudí, ktorí prichádzajú za psychológom, má veľký deficit spánku, spojený s nezdravými spánkovými návykmi. Aj keď niekedy idú zdanlivo spať skoro, trvá dlhý čas, kým reálne zaspia, lebo „zaspávajú“ s mobilom v ruke. Namiesto upokojenia a oddychu sa intenzívne venujú hrám, videám alebo chatom, kde si riešia vzájomné vzťahy. Spánok potom pri nabudenej psychike neprichádza ani po odložení mobilu. Naučte vaše deti nechať mobil niekde v spoločnom priestore (kuchyňa, obývačka) a zaspávať bez neho. Je to veľmi dôležitý a zdravý návyk, ktorý im bude v živote prospešný. Navyše je výborné, ak im v tomto pôjdete príkladom a váš mobil bude večer odložený na tom istom mieste, kde ich.
Ďalšou potrebou je jedlo – samozrejme, zdravá a pestrá strava – ale chcem poukázať na iný aspekt spojený s jedlom. Stále viac oddeľujeme fyzickú a psychickú stránku pri jedení. Nastavujeme takto už malé deti, keď ich kŕmime popri pozeraní rozprávky v tablete a neskôr už sami pokračujú tým, že k jedlu potrebujú mobil. Neuvedomujú si kvalitu a chuť jedla, pocit hladu alebo sýtosti, lebo sú plne sústredené na niečo iné.
Poslednou oblasťou, ktorej sa chcem venovať, je pohyb – mladí ľudia sa dnes neradi a veľmi málo hýbu. Nevieme nájsť druh pohybu, ktorý by ich tešil, bavil, preto hľadáme aspoň taký, ktorý im prekáža najmenej a snažíme sa ukotviť ho s pravidelnosťou v živote mladého človeka.
Bez pokojného a dostatočné spánku, zdravého jedla a pravidelného pohybu, môžeme len ťažko budovať zdravú psychiku. Preto je budovanie zdravých návykov detí spojených so spánkom, jedlom a pohybom veľmi dôležité.
Čo je sebapoškodzovanie?
Pri sebapoškodzovaní dochádza k vedomému, zámernému, často opakovanému zraňovaniu seba samého, so zámerom úmyselne si spôsobiť poškodenie. Môže sa to diať mnohými spôsobmi: najčastejšie je rezanie alebo škrabanie, ale aj pálenie, udieranie sa, pichanie, vytrhávanie vlasov…
Sebapoškodzovanie sa viac vyskytuje u dievčat, s najčastejším začiatkom v trinástich rokoch. Nie je to stabilný vzorec správania, v priebehu mesiacov alebo rokov sa môže meniť frekvencia (častosť) aj intenzita.
Prečo to mladý človek robí?
Najčastejšie sa za sebapoškodzovaním skrýva snaha zvládnuť zložitú, náročnú situáciu, keď ostatné možnosti zlyhali. Ide o ťažké emocionálne alebo sociálne dôvody, ako napríklad snaha uniknúť neznesiteľnej emočnej bolesti, potreba znížiť napätie, potrestať sa. Mladý človek môže pociťovať odpor, až nenávisť k sebe samému.
Za sebapoškodzovaním sa môže skrývať aj volanie o pomoc – neverbálne komunikovanie vážneho problému, aktivovanie vonkajších zdrojov pomoci, prípadne snaha vyjadriť nepriateľstvo, vyvolať pocit viny v ľuďoch okolo seba.
Novodobou záležitosťou je fenomén „epidemického sebaporaňovania“, ktoré vťahuje aj mladých ľudí bez predošlej skúsenosti so sebapoškodzovaním. Jeho základom je pocit spolupatričnosti a zdieľanej skúsenosti. Internet a sociálne skupiny pomáhajú jeho šíreniu.
Varovné signály
Ak dochádza k zmenám v bežnom správaní alebo zvykoch dieťaťa, je potrebné venovať im pozornosť. Môžu súvisieť so sebapoškodzovaním alebo inými psychickými problémami:
- zmeny spánkových návykov, zmena prijímania potravy,
- izolovanie od rodiny alebo priateľov,
- nadmerné a skrývané používanie internetu,
- zmena aktivity a nálady, napr. agresívnejšia ako zvyčajne,
- zhoršenie školského prospechu,
- rozprávanie o sebapoškodzovaní, prípadne samovražde,
- alkohol, drogy,
- vyjadrovanie pocitov zlyhania, bezmocnosti, zbytočnosti,
- špecifický spôsob obliekania.
Ak vnímate niektoré z týchto zmien, pokúste sa viac všímať okolností v živote vášho dieťaťa. Ak nebude otvorené rozhovoru s vami, povzbuďte ho k rozhovoru s niekým, komu dôveruje, prípadne mu ponúknite stretnutie s psychológom.
Dozvedel/a som sa to…
Ak sa rodič dozvie alebo začne tušiť, že jeho dieťa má problém so sebapoškodzovaním, môže prežívať veľmi rôzne emócie: hnev, smútok, šok, vina, bezmocnosť, odpor, odmietnutie… Je dobré o tom vedieť a keď tieto emócie prídu, dopriať si čas na ich spracovanie. Sú v poriadku (všetky), nie je potrebné vyčítať si alebo považovať za neadekvátnu ktorúkoľvek z nich. Doprajte si čas na ich uvedomenie, spracovanie, rozprávajte o nich s manželom/manželkou alebo aj s odborníkom. Až potom hovorte so svojím dieťaťom.
Vaša reakcia je dôležitá, môže pomôcť k zlepšeniu, ale môže aj zhoršiť situáciu. Mladý človek potrebuje láskavý, nehodnotiaci, empatický prístup. Veľmi pravdepodobne pociťuje silné pocity viny a hanby, je pre neho dôležité byť vypočutý a veriť mu (nezľahčovať situáciu). Možno sa vám zveruje ako prvému a nikomu to ešte nepovedal. Potrebuje tiež vedieť, že ste vždy „v jeho tíme“, na jeho strane. Poskytnite mu nádej a vieru v zlepšenie.
Myslite vopred aj na praktické okolnosti rozhovoru (pri každom dôležitom rozhovore) – mal by sa odohrať v súkromí, majte vyhradený čas len pre vaše dieťa. Dajte si záležať aj na tóne hlasu. Nečakajte, že všetko vyriešite jedným rozhovorom – pravdepodobnejšie je, že to bude viac menších krokov, posunov. Aj keď ide o náročné témy, mal by to byť nehodnotiaci, pokojný a otvorený rozhovor. Otvorenosť je v komunikácii o ťažkých témach kľúčová.
Nevyhýbajte sa tým najťažším otázkam, nechoďte okolo nich, položte ich s láskou a jednoznačne:
Až tak sa teraz veci v tvojom živote pokazili, že si uvažoval o tom, že si ublížiš?
Mal až myšlienky na smrť?
Máš plán, že si vezmeš život? Pripravuješ sa na to?
Čo ťa zastavilo, že si to neurobil?
Naopak, vynechajte frázy, ktoré môžu zraňovať alebo vyvolávať vinu:
To prejde.
Nemôže to byť až také zlé.
Je to od teba sebecké, robíš nám starosti.
Často je v takejto situácii pre rodičov otázkou, ako sa správať k dieťaťu – byť prísny alebo naopak ochraňujúci? Je dôležité ostať rodičom, ktorý je konzistentný, nemeniť hranice, ktoré sú pre výchovu a rodinu kľúčové. Nevyužívať „hranice“ ako trest, ale vysvetliť ich nutnosť pri ochrane a starostlivosti. Čím staršie je dieťa alebo mladý človek, tým viac platí, že je dobré o konkrétnych pravidlách diskutovať a vyjednávať.
Prevencia
Sebapoškodzovanie sa často vyskytuje medzi úspešnými deťmi. Je za tým skrytý tlak na výkon, či perfekcionizmus rodičov. Ak chceme vychovávať psychicky odolné dieťa, poskytnime mu priestor aj na chyby, nedostatky, nedokonalé výkony. Naučme ho, že chyby je možné opraviť. Deti potrebujú vidieť na svojich rodičoch, že ak plán A zlyhá, zväčša existuje aj plán B. Hľadajte ho spolu.
Deti potrebujú zistiť aj to, že zvládnu istú záťaž, diskomfort a nepohodu. To je druhá strana mince s názvom „psychická odolnosť“. Nesnažme sa im urovnať všetky chodníky a vyriešiť všetky ťažkosti, ktoré sa v ich živote mihnú. „Zdolávaním kopcov“ a prekonávaním prekážok si hľadajú zdroje vlastnej kompetencie a budujú zdravé sebavedomie.
Lenka Bačová
psychologička
Foto – Nina Mihočová