V súčasnosti sa ako rodičia pasujeme s rôznymi výzvami. Keď je reč o návykových látkach. Ríbezlák alebo slim cigareta “ako za našich čias” sú len taký slabý odvar. Dnes máme iné požehnané spektrum “výživných” vecí, „vhodných“ na prvé experimentovanie.
Napríklad žuvací tabak, vejpy, legálne drogy z automatov alebo “len” energetické nápoje. Máme sa uspokojiť s tým, že aj tak sa deti k zakázaným látkam dostanú, lebo to patrí k veku? Máme sa pohodlne usadiť do kresla a povzdychnúť si, ach, tá puberta a čo iné ako prežiť to – hádam – v zdraví, nám ostáva? Už len to, že skúsenosti s alkoholom, cigaretami a inými návykovými látkami, dávame pod normu, že to k dospievaniu “patrí,” hovorí niečo o našom normatívnom presvedčení. Považujeme to za typické alebo normálne, niečo, čo robí väčšina ľudí. V tomto prípade máme za to, že to robí väčšina tínedžerov. Ak majú tieto normatívne presvedčenia samotní tínedžeri, ide podľa autorov monografie o významný rizikový faktor v rozvoji problémového správania. ,,To, čo je normatívne (najčastejšie vykonávané a/alebo schválené) – akceptované v spoločnosti alebo v situácii, ovplyvňuje správanie jednotlivca.” A to tak, že ak si budem hovoriť, že každý fajčí, každý sa raz za týždeň opije, tieto presvedčenia sa pre mňa stanú normou a ovplyvní moje správanie. ,,Pre tínedžerov je typické, že nadhodnocujú rozšírenosť fajčenia, pitia alkoholu, užívanie zakázaných drog medzi ich rovesníkmi. Preto je súčasťou modelu prevencie, ktorý využíva koncepciu sociálneho vplyvu, korekcia normatívnych očakávaní,” píšu psychológovia.
Aby si dospievajúci uvedomili, že skutočnosť môže byť iná ako moje vnímanie, moja predstava, je dobré navodiť tínedžerom tému, do akej miery ich ovplyvňuje ich okolie. ,,To, čo vnímam, že majú všetci, robia všetci, hovoria všetci… to si všímam a môže ma to do istej miery ovplyvniť pri mojom rozhodovaní.” Tunelové videnie je o tom, že si všimnem skupinky ľudí fajčiacich pred školou, ale už neuvidím celý dav ľudí, ktorí prechádza okolo nich a cigaretu si nedá. Našou úlohou by teda malo byť pomôcť deťom s korekciou týchto presvedčení. Ako rodičia by sme sa v nich nemali sami utvrdzovať a očakávať ich. Nadhodnotenie užívania zakázaných látok však nie je jediný dôvod, prečo s nimi tínedžeri experimentujú. Rizikovým faktorom je aj absencia dozoru rodičov, chýbajúca rodičovská kontrola.
“Podobne ako pri delikventnom správaní, aj pri užívaní návykových látok je dôležitý rodičovský dohľad (monitoring),” píšu psychológovia. Ak rodičia stanovujú pravidlá ohľadom takéhoto správania, kladú otázky a monitorujú aktivity dospievajúceho v jeho voľnom čase, pravdepodobnosť užívania návykových látok je významne nižšia. Podľa odborníkov je podobne protektívnou aj emocionálna opora zo strany rodičov, vrelý vzájomný vzťah, či spoločne strávený čas.
Spracované na základe knihy “Keď dospievajúci potrebuje nielen psychológa,” Bačíková, Barbierik a Kalina, Grada 2024