Kázeň J. B. Hroboňa, február 2003.
Mt 23,37b-38
Jeruzalem, Jeruzalem, …koľkokrát som chcel zhromaždiť tvoje deti, ako si sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla, a nechceli ste. Ajhľa, zanecháva sa vám dom váš pustý…
Milí bratia, milé sestry! To prvé, čo nás z plaču Ježiša nad Jeruzalemom zarazí, je úžasná necitlivosť k najväčšiemu znameniu časov – k Ježišovi Kristovi. Ale kritizovať niekoho, že bol slepý a hluchý k jedinečným výjavom milosti Božej, môžeme len vtedy, ak sme my dnes citliví k znameniam, ktoré nám Pán Boh dáva. Ľudstvo priam charakterizuje tuposť k Božím prejavom lásky. Ak Pán Boh na púšti dal svojmu ľudu dnes nejaké mimoriadne znamenie, pozajtra to už nestačilo. Ľud bol so svojou nedôverou k Bohu zase tam, kde predtým. Jeremiáš bol znamením pre judského kráľa v rozhodujúcej dobe pre ďalšiu existenciu kráľovstva. Kráľ však nielenže neposlúchol, ale dal ho do väzenia a jeho posolstvo arogantne verejne spálil…
Hitler už mal za sebou roku 1938 dosť rečí a činov na to, aby ho svet považoval za novú šelmu. Nie! Urobili mu ústupky, dali mu všetky možnosti aj čas, aby rozpútal druhú svetovú vojnu. Aj Stalin na konci druhej svetovej vojny už mal toho na „konte“ dosť, aby svet jasne poznal, že je to šelma a antikrist. Upozorňoval na to len anglicky predseda ministerstva. Ostatní sa správali k nemu ako k dobrosrdečnému ruskému báťuškovi, rozdelili si s ním svet a umožnili mu, aby nivočil ďalšie milióny nevinných ľudí a roztočil mašinériu, ktorá dostala nielen jeho krajinu do neslýchaných ťažkostí a problémov. Dnes svet nepochybuje o tom, že to boli diabli, no súčasných satanášov na významných miestach necháva bačovať ďalej. Necháva ich, aby ničili svoje národy, doslova ich nechali vyhladovať, aby ohrozovali svet atómovými bombami, a tých, ktorí chcú s nimi skoncovať, nazývajú vojnovými štváčmi.
Čim je ktosi väčšia striga, tým je viac obdivovaná. Napríklad predstaviteľka sekty, ktorá chce vyklonovať nové ľudstvo. Čim horšia sekta, tým príťažlivejšou sa stáva. Takto sme necitliví k znameniam doby. Prípad Jeruzalema patri k tým najsmutnejším prejavom necitlivosti k Božím vnuknutiam a napomenutiam. Lebo tu ide o niekoho, kto sa nereprezentuje svojimi agresívnymi plánmi, ani nesľubuje blahobyt. Naopak, chce zhromaždiť ľudí tak, ako sliepka zhromažďuje kuriatka pod krídla. Vyvolil som si tento príklad plný lásky, pretože i dnes tu máme naše malé „kuriatka“, ktoré tiež potrebujú veľa lásky pod krídlami telesnými a duchovnými. Tá sliepočka je v ťažkej situácii, lebo keby jej chcel niekto kuriatka zobrať, tak si ich neubráni skoro pred nikým. Ale proti každému, i proti vlkovi, sa postaví a obetuje vlastný život. Kuriatka však o jej krídla nestoja. Nevyužijú jedinečnú možnosť, nerozumejú znameniu niekoho, kto ich má rád, kto im chce dobre, a ženú sa preč do skazy.
Tak sa asi musí cítiť rodič, ktorý vypiple svoje dieťa, často po zlej chorobe, a stojí ho to veľa obetí. Dieťa vyrastie, no keď ho chce varovať pred nebezpečenstvom, do ktorého sa ženie, tak sa na rodičov hystericky rozkričí: čo vás do toho, to je môj život… Venujme sa našim dietkam, Pán Ježiš zvlášť tieto volá k sebe, ozaj ako mamička pod krídla. Takú bezpečnosť majú cítiť doma aj v cirkvi.
Snažíme sa, aby a náš cirkevný zbor mal láskavé krídla i pre tých najmenších. Úspešný pokus o založenie evanjelickej školy v Martine po vyše päťdesiatich rokoch bol zbor povinný chápať ako milostivé znamenie časov, ale nepochopil. Rodičia prihlásili do prvej triedy päť detí, preto škola, ak sa nejaký zázrak nestane, otvorená nebude. V Jeruzaleme bolo stredisko izraelského duchovného života, dnes by sme povedali – židovskej národnej kultúry. Martin vraj ním má tiež byť. Veľký podiel na tom v minulosti mala evanjelická cirkev, evanjelické osobnosti a rodiny odchované Evanjelickou základnou školou v Martine v priestoroch terajšej Biblickej školy.
Dnes to už nie je pravda. Chceli sme zhromaždiť deti ako sliepka kuriatka pod krídla aj čo sa týka školy, ale nechceli ste. Tí bratia a sestry, ktorí sa okolo školy najviac potrápili, aj osobne ponavštevovali rodiny, kde majú v evanjelickom kostole pokrsteného prváka. V jednej rodine otec evanjelik ani nevstal od televízora. Vybavovala to s nimi matka katolíčka. Na druhý deň odkázala, že ona by dala dieťa do evanjelickej školy, ale manžel nechce. Nemáme dosť synov a dcér, lebo nemáme dosť otcov a matiek. Sú to len rodičia, lebo duchovné povinnosti voči deťom si neplnia. To patrí k tým predpovedaným zlým znameniam časov.
Psychológovia hovoria, že naše deti majú dnes vyššie IQ, ako sme mali v ich rokoch my. Je to tak vraj vo všetkých civilizovaných krajinách sveta, pretože majú oveľa viac pomôcok, spôsobov, špeciálne školy, techniku… Ale na druhej strane psychicky a citovo sú na tom oveľa horšie. Pre čo sme si my kedysi len poplakali alebo sa nazlostili a o chvíľu nás to prešlo, oni si teraz zúfajú, upadajú do depresií, utiekajú sa k rôznym nebezpečným partiám, ba siahajú si aj na život. Vraj bez dobrého citového zázemia sú im vedomosti a vysoká inteligencia nanič. Tieto možnosti zostávajú nevyužité. Práve preto potrebujú veľa lásky a porozumenia.
Nedoceniť takéto volanie lásky je tragédia. Pán Ježiš v texte smutný výsledok necitlivosti k významným Božím znameniam zhŕňa do slov: Ajhľa, zanecháva sa vám dom váš pustý. Koľko je za týmto výrokom bolesti. Ako veľmi Mu na tom bohato prekypujúcom dome záležalo. Koľko tu bolo nevyužitých návrhov, plánov, pokusov, koľko márnej snahy, koľko je za týmito slovami trpkosti, výčitiek, ale aj súdu. Hľadáte príčinu? Budete ju hľadať? Tu je: Nechceli ste.
Nedávno zosnulý náboženský mysliteľ Pavol Strauss, známy najmä v kruhoch katolíckej inteligencie, povedal: Keď odídem, neplačte nado mnou, ale nad sebou, lebo vám niet rady. Nie je vám rady! Tí, ktorým u nás „niet rady“, tu nesedia. Ale vy a my máme ku mnohým z nich veľmi blízko. Povedzme im to. Zanecháva sa vám dom váš pustý. Pustý znamená prázdny. Existuje vraj strach nielen zo samoty, ale aj z prázdnoty. Niekedy si tú prázdnotu veľmi silno uvedomujeme. Niekto blízky nás opustí, jeho miesto je prázdne. Najmä vtedy je prázdne, keď ho predtým všade bolo plno: jeho smiech, aktivity i dobré slovo. Vykradnutý prázdny byt, prázdny kufor, chladnička, komora, hrniec, tanier, peňaženka. Prázdne železničné stanice, lebo niekto si zmyslel, že tento ťažko zápasiaci štát treba dobiť. Ešte smutnejšie je prázdne srdce, hlava, prázdne ruky, prázdny život, prázdne slovo. Prázdna prvá trieda v Evanjelickej základnej škole v Martine. Prázdnota je výzva pre iných, aby ju obsadili. Aj obsadia. Viete iste, ako prázdne budovy veľmi skoro zdevastuje ktovie aká banda. Do prázdneho srdca sa nasťahujú démoni, ako hovorí Ježiš v jednom podobenstve. Prázdnota je výzva pre živly, ktoré sa kdesi potrebujú votrieť a usadiť, keď tým, ktorí by tam mohli byť, a mali byť, niet rady.
Najhoršia prázdnota je prázdnota po Kristovi. Je to miesto, odkiaľ On odchádza. Je to miesto, ktoré On zanecháva pusté. S ním nám Boh daroval všetko a s Nim aj všetko zmysluplné odchádza. Všetky náhrady sú len provizórne a v každom prípade je to vždy horšie riešenie. Lebo len On môže správne naplniť ľudský život – časný aj večný.
Bratia a sestry, keď niektoré znamenia nedoceníme, už sa nemusia vrátiť. Alebo sa vrátia ako kométa po mnohých rokoch, ale pre súčasnú generáciu budú stratené. Predsa však – nie je nám ešte odňatá príležitosť stretať sa s Kristom v spoločenstve bratov a sestier pri Jeho slove, v skutkoch lásky. Nie je nám, ak o to stojíme, odňatá príležitosť rozprávať sa na tomto základe a prebrať všetky naše problémy, túžby, sklamania, nádeje, spolu sa poradiť aj modliť o to, ako ďalej. Ak chceme. Ak chcete. Je ešte čas. A oplatí sa čosi robiť pre to, aby pusté miesta všade tam, kde žijeme, kde sa vraciame, za ktoré sme zodpovední, zakvitli. Ako pozvanie a dobré znamenie pre tento svet. Amen.
Prvý ročník Evanjelickej základnej školy (EZŠ) v Martine sa podarilo otvoriť roku 2004. Prvých 25 prvákov si sadlo do lavíc v evanjelickom zborovom dome. Stalo sa tak aj vďaka burcujúcej kázni brata farára Jána Bohdana Hroboňa a jeho viere, že EZŠ má svoje miesto v Martine, ale aj v misijných aktivitách evanjelického cirkevného zboru. Viera tých, ktorí sa pridali, priniesla úžasnú úrodu. V septembri 2013 mala EZŠ už ako súčasť Evanjelickej spojenej školy v Martine 304 žiakov. V septembri 2012 bola zriadená aj evanjelická materská škola (34 detí) a 52 študentov prvého ročníka evanjelického gymnázia píše prvý rok svojej histórie od roku 2013. Z toho je 12 študentov z 9. a 21 z 8. ročníka EZŠ; ostatní sú z iných častí Slovenska.
Prvý riaditeľ Evanjelickej spojenej školy v Martine Jozef Sopoliga (vľavo) pripomína, že Ján Bohdan Hroboň bol pri príprave projektov školy veľkým podporovateľom a v jeho slovách a činoch mali povzbudenie a inšpiráciu. Za jeho obetavosť ďakujú Pánu Bohu.
Prví študenti evanjelického gymnázia, otvorenie školského roku. Celkom vľavo riaditeľ Evanjelickej spojenej školy Jozef Sopoliga, v strede farár Milan Kubík, po jeho ľavej strane učiteľka náboženstva Jana Bosáková.
HROBOŇ, J.B. et al. 2014. Kazateľ. Martin: Cirkevný zbor ECAV, 2014.134 s. ISBN 80-224-0689-9.