Jednou z najnepríjemnejších skúseností rodiča je pozerať sa, ako jeho dieťa trpí. Ešte ťažšie je to vtedy, keď to spôsobujú iné deti – tie, ktoré by mali byť kamarátmi, parťákmi v hre, rovesníkmi. Ak sa však dieťa opakovane stretáva s odmietaním, posmeškami alebo dokonca fyzickým ubližovaním a nedokáže sa voči tomu postaviť, rodič je často bezradný. Ako naučiť dieťa, aby sa postavilo samo za seba, bez toho, aby sa zmenilo na niekoho, kým nie je?
Veľa detí nemá prirodzene vyvinutú schopnosť obhájiť sa
A to nie je ich chyba. Niektoré sú introvertné, citlivé, tiché, iné len nemajú skúsenosť s tým, že sa môžu ozvať. A keď do toho vstúpila pandémia, ktorá ich na dlhé mesiace izolovala od bežného kontaktu so spolužiakmi, mnohé z nich stratili ešte aj to málo sebavedomia, ktoré mali. Virtuálny kontakt síce umožnil zachovať istý druh interakcie, ale nikdy nenahradí priamy očný kontakt, reč tela, spontánne reakcie či riešenie konfliktov v reálnom čase.
Kľúčom je rozprávať sa – ale nie len tak formálne, ako keď sa pýtame: „Ako bolo v škole?“ Potrebujeme zistiť, ako sa cíti, kto mu je blízky, kto mu ubližuje, ako to chápe, čo si o tom myslí. Často sa stáva, že dieťa považuje za priateľa niekoho, kto mu opakovane ubližuje. A to len preto, že sa s ním hrá. Prvým krokom k obrane je uvedomenie si, že nie všetky vzťahy sú zdravé. Že kamarát nemá právo kričať, biť, zosmiešňovať. Toto vedomie je základom, na ktorom môže dieťa začať stavať svoj vnútorný kompas.
Toto sú moje hranice
Potom prichádza asertivita. Nie boj, nie agresia, ale vedomé, pokojné vyjadrenie vlastných hraníc. Pre deti to môže byť nová skúsenosť – naučiť sa povedať „nie“, vysloviť vetu: „Nepáči sa mi to, prestaň.“ Alebo sa otočiť a odísť. A práve tu zohráva rodič zásadnú úlohu. Nie ako niekto, kto bojuje namiesto dieťaťa, ale ako sprievodca, ktorý ho učí, trénuje, podporuje. Môžeme si také situácie nacvičiť doma – ako hereckú hru. Čím viac sa dieťa stretne so simulovanými konfliktmi v bezpečnom prostredí, tým skôr nájde odvahu čeliť tým skutočným.
Akú rolu má dieťa v kolektíve?
Zároveň by sme mali byť vnímaví voči tomu, čo dieťa robí medzi deťmi – kde sa nachádza v „sociálnej mape“. Niektoré deti sú prirodzene dominantné, iné sa prispôsobujú, ďalšie sa vyčleňujú. Deti, ktoré pôsobia utiahnuto, nerozhodne alebo sa boja konfrontácie, sú častejším terčom šikany. To neznamená, že sú slabé – len potrebujú podporu, aby v sebe objavili silu, ktorú zatiaľ nevyužívajú. A tú silu niekedy objavia práve vtedy, keď nájdu správne prostredie. Možno je načase vymeniť krúžok, zmeniť kolektív, vytvoriť priestor, kde sa dieťa bude cítiť prijaté, nie ohrozované.
Ak sa nám zdá, že vlastné úsilie nestačí, netreba váhať osloviť školu. Školskí psychológovia, triedni učitelia, asistenti – to sú ľudia, ktorí môžu naše dieťa pozorovať v bežnom dni, nenápadne, ale pozorne. Môžu zachytiť, kedy sa cíti v úzkych, kde potrebuje pomoc, s kým sa mu darí. A môžu mu ponúknuť oporu – cez skupinové aktivity, individuálne rozhovory či zapojenie do programov zameraných na rozvoj sebadôvery a komunikačných zručností. Netreba sa báť ani pomoci zvonku. Detský psychológ môže byť nielen „záchranná brzda“, ale aj parťák pri budovaní sebavedomia. Nie je to hanba, ale zodpovednosť. Ak dieťa dlhodobo trpí nízkym sebahodnotením, ak sa uzatvára do seba, ak má tendenciu o sebe pochybovať, odborník mu môže pomôcť pochopiť samého seba a vytvoriť nové stratégie zvládania záťaže. A čo je najdôležitejšie – dieťa, ktoré vie, že ho niekto vníma, počúva a verí mu, je dieťa, ktoré má väčšiu šancu rásť. Nie do dokonalosti, ale do spokojnosti so sebou samým. A odtiaľ je už len krôčik k tomu, aby vedelo povedať: „Toto si ku mne nemôžeš dovoliť.“