Stretnutie generácií

Dňa 9.9.2019 sa žiaci zúčastnili slávnostnej ceremónie Stretnutie generácií v Seredi, pod dohľadom p.uč. Kataríny Jakubcovej. Akcia bola nielen pripomienkou toho, čo sa dialo počas druhej svetovej vojny na našom území, ale i oslavou toho, že zlo bolo porazené. V tento Pamätný deň obetí Holokaustu a rasového násilia sme si opäť pripomínali, čo všetko sa stalo, ako sa to vôbec mohlo stať, čo ľudí k takýmto činom viedlo, no najmä sme si pripomínali šesť miliónov nevinných obetí, ktoré neprávom zahynuli neľudským vyvražďovaním a oslavovali sme silu preživších.

Tejto mimoriadnej oslavy sa zúčastnili len vybraní ľudia, medzi ktorými bolo dvadsať preživších, štyristo žiakov z pätnástich škôl zo všetkých kútov Slovenska, takisto i prezidentka Zuzana Čaputová, dvadsiati preživší, riaditeľ Múzea holokaustu v Seredi Martin Korčok a i rabíni Zev Stiefel a Misha Kapustin. Samozrejme nesmeli chýbať príhovory zúčastnených, ktoré nás preniesli späť v čase a prinútili sa zamyslieť nad tým, kde sme boli, kde sme teraz a kam to ako ľudstvo smerujeme. Symbolicky sa zapaľovalo 7 sviečok na chanuke, ktoré nám pripomínali šesť miliónov obetí, pričom siedma sviečka bola za nádej. Takisto sme sa preniesli do židovskej kultúry a mali sme možnosť zažiť židovskú modlitbu vďaka rabínovi Misha Kapustin.

Po slávnostnom otvorení sme sa po skupinkách vybrali do zrekonštruovaných budov, ktoré kedysi slúžili ako pracovný tábor, kde museli uväznení ťažko pracovať či už na výrobe vojnových pomôcok alebo textilného oblečenia. Títo ľudia žili v neľahkých podmienkach, s minimálnym množstvom šatstva, nevýživnou stravou a neľudským správaním. Prežili len tí najsilnejší.

Najautentickejšia časť stretnutia bola diskusia s preživšími. Každá skupina strávila hodinu s jedným pamätníkom, ktorý nám porozprával svoj vlastný príbeh. Nám bol pridelený pán Hanák, ktorý pôsobí v Žiline, kde žije i so svojou manželkou. Pracoval ako chirurg a aj napriek vyššiemu veku je dnes aktívny športovec milujúci beh. V pracovnom tábore v Seredi sa ocitol ako 9 ročný so svojím 10 ročným bratom, pretože ich byt bol odcudzený Hlinkovou stranou, jeho otca poslali do koncentračného tábora Mauthausen a ich matka sa po čase takisto ocitla v tomto pracovnom tábore. Ako sám povedal, ľudia boli do týchto táborov posielaní i keď neboli židia, čo znamená, že tu boli i cigáni, Česi, jednoducho všetci, ktorí nevyhovovali režimu. Dôležité je spomenúť, že do táborov ste sa dostali i keď ste nevyznávali židovskú vieru, nakoľko za židov považovali aj v tom prípade, ak minimálne tri predchádzajúce generácie vo vašej rodine boli židia, čo bol i prípad pána Hanáka, ktorého matka kedysi bola židovka a nevymazala si to z papierov po prestúpení na Rímsko-katolícku vieru. No i napriek tomu, čo všetko prežil, aké neľudské činy videl a v akých podmienkach žil, nestratil chuť do života a o to viac si ho váži.

Prednáška s pánom Hanákom bola nie len náučná čo sa týka Holokaustu, ale i jeho osobných životných rád, ktoré s nami mladými s ochotou zdieľal. Prvá z nich je aktuálna a mal by si ju každý jeden z nás zobrať k srdcu – a to, že ak stojíme pred nejakým vážnym rozhodnutím, ktoré ovplyvní väčšiu skupinu ľudí, treba sa riadiť intuíciou a všetko preverovať z rôznych zdrojov, uisťovať sa a nenechať sa vtiahnuť do víru hoaxov, manipulácií a podvodov. Druhá rada je všeobecne známa, no nie vždy pochopená správne. Dnes nám je prezentované, že musíme byť neustále šťastní a ak nie sme, niečo je s nami zle a mali by sme s tým niečo spraviť. Samozrejme, naše šťastie a spokojnosť by pre nás mali byť podstatné, nie zanedbávané, ale ako sa hovorí, pokiaľ nejde o život, nejde o nič. Mnoho mladých sa trápi nad zbytočnosťami, jednoducho vecami, na ktorých onedlho záležať nebude. A ako pán Hanák sám povedal, jemu je jedno ako sa má, hlavné je, že žije. A to je veta, ktorá nám bude ešte dlho rezonovať v hlave. Život nie je prechádzka ružovou záhradou, niekedy je tá cesta riadne kľukatá a kostrbatá, no človek by mal nachádzať zmysel i počas utrpenia.

Lea Mališáková, V.AG