No vidíš, vravela som ti… neklikaj na tú ikonku, ale ty nie, nedáš si povedať. Tak si teraz o nejaké to euro ľahšia a načo ti to bolo…
Sedíš si tu v tej svojej preliačine na gauči, ten sivý fľak za sebou vo výške hlavy už rozoznáš aj z diaľky a bez okuliarov… Môj dom – môj hrad, vravelo sa vtedy, kedysi, pred koronou. Dnes: môj dom – môj homeoffice. Moja zborovňa, moja knižnica, moja banka nápadov a inšpirácie. Moje školiace stredisko.
Hej, tie okuliare by sa zišli nové. Aspoň o dioptriu silnejšie asi. Ale odkiaľ, keď je všetko zatvorené… Či nie?
Aj vlasy už máš dlhé. Nie dlhé tak normálne, ale pridlhé. Taký ten stav, že ani učesať, ani nechať tak.
Čo bude na obed? Parené buchty, polotovar, samozrejme. Iné nestíhaš. Tú objemovku by už bolo dobré prerušiť, ale ona ešte chvíľu potrvá… Potrvá? Si si myslela, že 30. novembra pôjdeš do roboty. A stále tu sedíš. No načo si si kupovala tie šaty počas Black Friday, aby si mala do školy… ako výstrahu, že treba schudnúť?
