Pozrite si video-vizitku Aďky Malej.
Aďka Malá je vysoká, milá pani učiteľka prvého stupňa, ktorá po štvorročnom učení v Bratislave prišla na Evanjelickú spojenú školu v Martine. Má rada športy, dobrý film či knihu a zamestnanie učiteľky malých detí by nevymenila, ani keby mala možnosť.
Ako dlho už učíš?
Už to bude teraz 11. rok.
Ako vnímaš vyučovanie počas momentálnej situácie?
Je to určite oveľa ťažšie ako pred koronou. Učiť prvákov cez počítač a iba pomocou kamier a mikrofónov je náročné.
Čo si myslíš, že je kľúčové, ak deti chcú z tohto spôsobu výučby niečo skutočne poňať?
Myslím, že je dôležitá pomoc rodičov, a to aj veľmi oceňujem. Rodičia sú spolupracujúci, nápomocní, dávajú pozor, aby dieťa robilo všetko, čo treba, bolo pripojené na hodiny, a bez nich by to naozaj nešlo.
Je niečo, čo sa ti napriek ťažšiemu vyučovaniu na online výučbe páči?
V škole nemajú až taký priestor prejaviť svoje iné stránky, ale teraz mám možnosť vidieť napríklad ich detské izby, ako žijú doma, aké majú vzťahy s rodičmi, a je to oveľa viac osobné, tým že sme každý v domácom prostredí. Keď tie deti viac poznám, je mi milšie a ľahšie niečo ich naučiť, lebo ako učiteľ treba žiakov nielen učiť, ale aj im porozumieť a správne ich nasmerovať, každé individuálne, podľa ich vlastných pováh a osobností.
Podľa tvojho názoru dala karanténa deťom viac alebo menej?
Je krásne sledovať, ako sa deti tešia do školy, to som ešte nikdy nevidela. Keď sa mal otvárať aspoň prvý stupeň, detičky si odratávali dni ako do Vianoc a často spomínali na návrat do školského prostredia, medzi kamarátov. Podľa mňa si uvedomili, že tráviť čas v spoločnosti je dôležitý, a aj napriek zdanlivo nudným hodinám je tá škola priestor, ktorý majú veľmi rady.
Trvá ti dlhšie, kým sa pripravíš na online hodiny ako normálne?
Ťažšie je to v tom, že musím stále myslieť na to, že dieťa nie je až také samostatné. Keď vymýšľam úlohy, musím si predstaviť, či to žiaci dokážu spraviť sami, bez toho, aby som im osobne pomohla. Učenie je postavené na tom, že deti skúmajú, dotýkajú sa, hýbu sa, sú obklopené inými deťmi, sme tam spolu, a to teraz nie je možné. Preto si myslím, že niektoré témy sú až nemožné učiť online.
Ty teraz učíš prvákov, však? Ako sa naučili nejaké bežné veci, napríklad písanie?
Veľké plus bolo, že aspoň do Vianoc sme mohli tráviť spolu v triede, kedy sa žiaci spoznali a naučili sa základy, návyk k písaniu a techniku čítania. Keby sme nemali takúto možnosť, asi by padla táto „ťarcha“ vzdelávania hlavne na rodičov. V tejto situácii rodičia suplujú učiteľa.
Ako si si zvykla na moderné technológie a na to, že učíš pred obrazovkou namiesto pred tabuľou?
Určite sme vynaložili ako učitelia veľa námahy, bolo treba veľa trpezlivosti, častokrát niečo nevyšlo, ale stále sme museli skúšať ďalej. Ale je fajn, že naša škola nám poskytuje veľkú technickú podporu a pomoc, za čo som takisto vďačná. Nuž, nebolo to najjednoduchšie, ale pomaličky som si zvykla, aj keď to nie je moja šálka kávy.
Čo by si odporučila ako učiteľka ostatným kolegom, čo sa ti osvedčilo?
Nevyhnutná komunikácia medzi rodičmi a učiteľmi, treba byť úprimný a pýtať si spätnú väzbu. Všetci sme v tomto na jednej lodi a nie je dobré ísť do boja, ale robiť čo najlepšie pre dieťa.
Keby si mala možnosť zmeniť povolanie, vybrať si inak, zmenila by si?
Páčia sa mi priamočiare a úprimné pohľady detí na veci, povedala by som, že som sa v tomto zamestnaní našla. Ale takisto k tomu prispievajú aj dobré vzťahy na pracovisku, ktoré momentálne mám. Takže nie, nemenila.
Za rozhovor ďakujeme našej študentskej redaktorke Aničke Malej.