Posledné slnečné lúče poháňali vyčerpaných robotníkov do práce. Bol to signál, že ak chcú dostať svoju biednu výplatu, musia sa so svojou prácou ešte poriadne poponáhľať, no pre mladú robotníčku Elodie bolo zapadajúce slnko vyslobodením. A tiež pre ňu znamenalo, že akonáhle dozbiera vrece plné úlomkov kobaltu, môže aspoň na pár hodín zabudnúť na prácu. Vedela, že spolu so zapadnutým slnkom prichádza úľava, ktorú môže svojmu uťahanému telu dopriať a aspoň pár hodín stráviť sama so svojím dvojmesačným synčekom. Aspoň pár hodín v jej živote neexistovali hŕby kamenia a nepríjemní obchodníci, pre ktorých pracovala.
Dievčina si smutne obzrela ostatných robotníkov. Napriek tomu, že mala iba pätnásť rokov, nevidela tam nikoho staršieho ako ona. Veľmi veľa detí už v šiestich či siedmich rokoch, niekedy aj skôr, malo namiesto testov v škole skúšky od života každý deň v kobaltových baniach. Elodie zrakom spočinula na malom dievčatku, sotva staršom ako päť rokov. Vo svojich maličkých dlaniach preberalo kamienky so skúmavým a spoznávajúcim, no zároveň tvrdým pohľadom v očkách. Z jeho pohľadu bolo jasné, že patrí sem, medzi tento nezlomný ľud. Až bolestivo jej dievčatko pripomenulo ju samú, ako v podobnom veku začínala túto prácu. Donútilo ju zamyslieť sa nad tým či, takto o pár rokov bude žiť aj jej syn. Každý z dediny samozrejme očakával, že bude pracovať, konžské deti si na tvrdú prácu musia zvykať už odmalička. Avšak Elodie si nevedela predstaviť jeho jemné a citlivé nožičky stojace celý deň na ostrých kameňoch a chudé ruky nesúce vrecia plné kobaltu. Nedokázala si pripustiť sklamanie v tvári, keď mu čínski obchodníci odmietnu dať výplatu, kvôli ktorej pracoval celý deň. Snažila sa vyhnať z hlavy obraz svojho syna, ako zadržiava svoje slzy a hanbu, pretože konžské deti vraj neplačú. Musia byť tvrdé a nepoddajné vonkajšiemu svetu a zároveň skrotené, s pohľadom sklopeným k zemi.
Znovu sa uľútostene pozrela na malé dievčatko, celé vyplašené z toho, že už sa jeho pracovná doba chýli ku koncu a ono nemá vrece zaplnené ani do štvrtiny. Elodie k nemu pristúpila so svojím plným vrecom, pod ktorého váhou sa prehýbala aj ona, a vysypala svoje úlomky s kobaltom do vreca od dievčatka. Pozrelo sa na ňu s vďačným výrazom v tvári a ona len láskavo žmurkla. Keď bola Elodie malá, sem-tam jej niekto pomohol odniesť vrece alebo ho zaplniť. Teraz, keď už je z Elodie aspoň podľa konžských meradiel žena, matka, je na rade ona. Smutne sa pozrela na svoje vrece zívajúce prázdnotou, no pohľad na usmievajúce sa dievčatko doprial jej srdcu spokojnosť. Niečo hlbšie ako úbohých šesťdesiatpäť centov, ktoré dostáva za vrece plné kobaltu.
Hneď ako sa ubezpečila, že nejaký chlapec z dediny pomôže maličkej náklad odniesť k obchodníkom, pridala sa k ostatným deťom vracajúcim sa ku svojim rodinám. Elodie si privinula do náručia jediného člena svojej rodiny, ktorý na ňu celý deň čakal v tieni v jednoduchej kolíske. Kedysi v nej ako dieťatko ležala aj ona. Na jeho hebké tmavé líčko mu vsunula bozk a začala ho kŕmiť troškou mlieka, ktoré jej telo bolo schopné vôbec vyprodukovať. Na dojčiacu matku si mohla dopriať oveľa menej jedla, ako by potrebovala. Napriek tomu jej kŕmenie prinášalo radosť, mala dobrý pocit, že môže niekoho udržiavať pri živote. Po tom, ako jej zomrela rodina, nachádzala lásku vo svojom synovi. Vďaka nemu bola odhodlaná každé ráno vstať a pracovať a práve vďaka nemu sa ešte úplne nezbláznila pri večnom prehŕňaní sa kúskami kamenia. Jej dieťatko nemôže skončiť tak ako všetky ostatné deti. Nedokáže ho v siedmich rokoch zobrať zo školy, aby spolu s ostatnými deťmi drel do konca svojho života.
Keď bola Elodie malá, každý večer počúvala príbehy. Príbehy o deťoch, ktoré majú detstvo plné úsmevov a hračiek a nad hlavou viac ako deravý plech. Ich ruky vraj nie sú poznačené mozoľmi a tvrdou prácou, ich myseľ je plná snov a rozprávok. Neskôr, keď vyrástla, zistila, že to nie sú vymyslené príbehy. Na svete také deti naozaj existujú. Napriek tomu, že Elodie nepatrí k neprajným ľuďom, k týmto deťom cítila závisť. Závisť a hlavne hnev. Kto má právo vybrať, kto sa do akej rodiny narodí? Kto má právo určiť niekoho vyvoleným a dať mu všetko? Dať mu všetko, čo si jeho srdce zažiada? Čím si Elodie zaslúžila vyrastať ako lacná pracovná sila a celý deň ťažiť kobalt kvôli tomu, aby ostatné deti dostali, na čo si spomenú? Snažila sa zahnať zbytočný tok myšlienok, pretože ak už akákoľvek sila rozhoduje o niekoho osude, ten jej už zrejme nezmení. Do konca svojho života sa bude zobúdzať s tým, že patrí sem, jej úlohou je nakŕmiť nespokojnosť vyvolených. Nezáleží na tom, či s tým súhlasí alebo nie, či je to spravodlivé. Pretože nikoho nezaujíma jej názor, len jej ruky, ktoré môžu pracovať pre ich blaho.
Čo všetko sa musí stať pre to, aby sme mohli držať v ruke mobil? Koľko ľudí kvôli tomu musí pracovať? Koľkí z nich dostávajú výplatu, ktorá naozaj zodpovedá námahe pri ich práci, alebo z ktorej môžu reálne vyžiť? A koľkí z nich sú ešte len deti? To číslo je naozaj prekvapivé a tiež je nereálne ho určiť, keďže kovy použité v elektronike sa ťažia v rôznych častiach sveta. Často si ani samotní výrobcovia neuvedomujú, z koľkých rôznych krajín pochádzajú materiály, ktoré používajú na ich výrobu a aké nelegálne prostriedky sa na ťažbu používajú.
V tomto texte ste si mohli prečítať, ako prežíva svoj deň mladé dievča žijúce na juhovýchode Konga pracujúce v kobaltových baniach a tiež spoznať aj jej myšlienky víriace v jej hlave. Kobalt sa spolu s lítiom používa na výrobu batérií a práve pri ťažbe týchto kovov je žiaľ rozšírená aj detská práca. Považujete za spravodlivú neustálu snahu firiem vyrobiť batérie, ktoré vydržia dlhšie a dlhšie? Považujete za spravodlivé rozmarne si kupovať každý polrok najnovší model mobilu, a tým kradnúť detstvo a život ľuďom na druhej strane našej zemegule?
Zdroje:
https://automagazin.sk/2019/12/31/zneuziva-aj-automobilka-tesla-africke-deti/
https://techbox.dennikn.sk/krvave-mobily-zivia-detskych-otrokov/
https://ciernalabut.sk/7137/pribehy-pre-ktore-si-na-vianoce-nekupite-znova-novy-telefon/
Veronika Uhrínová, I.BG