Keď zaznie tvoje meno, mnohí si spomenú na spisovateľa Jonáša Záborského. Je to len náhoda alebo existuje nejaká spojitosť medzi tebou a týmto autorom?
Je milé, ak si mnohí spomenú na Jonáša Záborského :), skôr si spoja meno s neďalekým Záborím. Jonáš Záborský patrí do našej rodiny cez manžela a jeho predkov, ja som hrdá nevesta, ktorá sa mohla do tohto rodu pridať a náhodou som aj učiteľka slovenského jazyka a môžem ho spomínať nielen v rodine, ale aj v škole.
Učíš slovenský jazyk a literatúru, ale máš veľmi blízko aj k divadlu. V škole vedieš dramatický krúžok. Vďaka ktorej hre alebo predstaveniu si sa do divadla zamilovala?
Áno, divadlo milujem. Ťažko povedať, či ma priviedla k tejto láske nejaká konkrétna hra. Mám však spomienku spojenú ešte so základnou školou, kde sme si so spolužiačkou založili vlastný dramatický krúžok, nacvičili sme Španielsku čižmu od Milana Lasicu a Jula Satinského a chodili sme s ňou po škole a hrali spolužiakom. Odvtedy som navštevovala predstavenia v Bratislave, v Nitre, Banskej Bystrici a v mojom najobľúbenejšom Martine. Najsilnejší zážitok z posledných predstavení bol určite spojený s Jánom Kožuchom a jeho Kráľom Learom.
Keby si mala možnosť naskúšať hru s tromi ľubovoľnými hercami, koho by si do nej obsadila?
To je ťažká otázka, pretože výber je veľmi široký. Keby som však mala možnosť vybrať si zo slovenských hercov, určite by som obsadila pani Milku Vášáryovú a Martina Hubu, či Roba Rotha. Veľmi som obdivovala aj Mariána Geišberga a Janka Kronera pre ich osobitosť. Zo svetových hercov by som obsadila určite Meryl Streep alebo Anthonyho Hopkinsa.
V škole si iste veľmi vyťažená. Pokiaľ by deň mal 25 namiesto 24 hodín, ako by si túto extra hodinu využila?
Už som toľko snívala o tejto možnosti 🙂 a toľko vecí by som potrebovala spraviť, ale vždy si poviem, že mám úžasných 24 hodín a tie musím využiť, a tak sa o to snažím. Trávim čas s rodinou, s priateľmi, prácou, záhradou, divadlom…možno by som niekedy potrebovala byť hodinu sama so sebou 🙂
Lúčiš sa s triedou odchádzajúcich maturantov. Za čím budeš najviac smútiť?
Za všetkým…je to pre mňa ťažké…trávili sme spolu veľa času. Mala som možnosť spoznať úžasných mladých ľudí a pri niektorých z nich som nestála len 5 rokov na gymnáziu, ale až 9 rokov od základnej školy. Zmenili sa, dozreli a viem, že sa v živote nestratia. Verím, že sú sami sebou a verím, že budú aj na správnom mieste.
So svojimi žiakmi si toho za tie roky prežila určite veľa. Je nejaký okamih/ zážitok, ktorý ti špecificky utkvel v pamäti a budeš naň obzvlášť rada spomínať?
Je to len taký malý detail, keď s nimi komunikujem, či už mailom, alebo inak, oslovujem ich „moji“. Keď som bola v Prahe prvýkrát s mojou rodinou, tak som chodila po rovnakých miestach, na ktorých som bola predtým s mojou triedou na školskom výlete a zo mňa vyletelo: „Tu som bola s mojimi deťmi.“ Manžel sa na mňa pozrel a hovorí: „Teraz si tu so svojimi deťmi.“ Bol to zvláštny okamih, mal pravdu, ale vedel, že mám „ďalšie deti“, s ktorými som zažila neuveriteľné veci, tak sme sa obaja iba zasmiali.
Čo bola pre teba ako triednu najväčšia výzva?
Všetko. Od prijatia pestrosti, rôznorodosti žiakov v triede, cez riešenie katalógových listov, porád, správ až po smiech, slzy, radosť, smútok. Všetko sa spojilo a vytvorilo jeden neuveriteľný celok.
Tvoji žiaci si ťa budú pamätať ako starostlivú triednu učiteľku. Je niečo, čo by si v budúcnosti z pozície triednej radšej robila inak?
Sú veci, ktoré by som rada udržala, ako vzájomnú dôveru, podporu. Teraz potrebujem možno trochu odstup, aby som mohla nejako prácu triednej zhodnotiť a von sa možno dostanú veci, ktoré by som robila inak, ale zatiaľ neviem povedať, čo by som zmenila.
Vie sa o tebe, že veľa a rada čítaš. Keby si mala možnosť napísať knihu o uplynulých piatich rokoch so svojimi žiakmi, aký názov by si jej dala? Čo by to bol za žáner?
Mám viacero názvov, ktoré už použili iní spisovatelia, napr. Božská komédia (cez Peklo, Očistec až po Raj), Moje deti, alebo ešte v časoch na základnej škole by sedel aj názov Ťapákovci 🙂 …naozaj potrebujem odstup, lebo teraz sú jednoducho stále Moji, bol by to dobrodružný román.
Žiaci mali nepochybne príležitosť sa toho od teba mnoho naučiť. Je niečo, čo si sa naučila ty od nich?
Určite trpezlivosť, trpezlivosť, trpezlivosť. A nesmiem zabudnúť, že vždy existuje iný uhol pohľadu.
V triede sa vždy stretne množstvo rozmanitých ľudí, z ktorých všetci sú nefalšovanými originálmi. Každá takto pomiešaná skupina však potrebuje nájsť niečo, čo ich bude spájať. Čo bolo lepidlo, ktoré držalo pokope váš kolektív?
Vzájomná podpora a tolerancia. Možne ešte aj jednorožec 🙂
S akým prianím posielaš svojich žiakov do šíreho sveta?
Buďte vždy sami sebou. Nesúďte podľa prvého dojmu. Nezabúdajte na druhú šancu, trpezlivosť, láskavosť, slušnosť, ktorá vám otvorí dvere. Chodievajte načas a pozorne počúvajte 🙂
Ivana Sopúchová