Po Veľkej noci nás navštívila naša bývalá pani učiteľka Ľudmila Sartorisová, ktorá u nás učila francúzsky a anglický jazyk. Teší nás, že na nás nezabúda a pri kávičke sme jej položili pár otázok.
Ahoj, Ľudka, mnohí naši študenti aj bývalí kolegovia na teba s láskou a nostalgiou spomínajú. Priblíž nám, prosím, kam viedli tvoje kroky po odchode z našej školy.
Aj ja na mojich vzácnych kolegov a študentov s láskou a často spomínam a vždy sa poteším, keď na instagrame/facebooku vidím nejaký nový článok, fotku, alebo video z diania na škole.
V Martine som prežila krásne štyri roky a v roku 2017 som sa rozhodla ísť na nejaký čas do Francúzska, tiež na súkromnú kresťanskú školu Etablissement Scolaire Privé Daniel v Guebwiller v Alsasku. Tu učím hlavne angličtinu na gymnáziu aj na druhom stupni základnej školy a trošku vypomáham aj s hudobnou a výtvarnou. Ostala som tu dlhšie ako som plánovala aj kvôli ponuke od vedenia školy zapísať sa na magisterský program Innovation and research na Driestar Christian University v Goude v Holandsku. Dva roky som študovala nejaký čas priamo na univerzite, ale väčšinu času online, keďže cestovanie bolo počas pandémie komplikované a výskum aj inováciu som robila na škole vo Francúzsku. Zároveň som pokračovala v učení, čiže to bolo celkom náročné obdobie. Ale som naozaj vďačná za túto možnosť a teším sa na promócie v máji.
V čom ti najviac imponuje Francúzsko? Ak by to bolo možné, čo z francúzskej kultúry by si preniesla do tej slovenskej a čo naopak zo slovenskej do francúzskej?
Neviem, či sa mi podarí vystihnúť to len niekoľkými vetami. Fascinuje ma ich „savoir-vivre“ (umenie žiť, život si užívať), ich cit pre umenie, krásu, aj ich celkový prístup k jedeniu ako k spoločenskej udalosti. Neviem povedať, čo by som z jednej kultúry preniesla do druhej, ale možno niečo zo školského prostredia. Určite by som slovenským učiteľom dopriala dvojtýždňové prázdniny po každých šiestich až siedmich týždňoch, ako to funguje vo Francúzsku. Ja osobne vždy prvý týždeň od školy oddychujem a ten druhý sa už teším na študentov a rozmýšľam, čo by sme mohli spolu podniknúť.
Čo mi naopak chýba, je napríklad vážnosť, ktorú dávame vysvedčeniam. Na slovenských školách je to slávnostná udalosť, všetci sa pekne oblečú, učiteľ si individuálne volá študentov, ktorým osobne do ruky odovzdá vysvedčenie, niečo povzbudivé povie, často sa domov vracia s kyticami kvetov. Aj koniec strednej školy sa patrične oslávi stužkovou, čo tu vôbec nie je samozrejmosťou. O stužkovej by ste tu veľa nepočuli a vysvedčenia sa jednoducho pošlú poštou na konci každého trimestra.
Priblíž nám trochu školu, na ktorej teraz učíš? V čom je špecifická od ostatných škôl?
Školy vo Francúzsku sú buď štátne, alebo súkromné, a tie súkromné sa delia na tzv. štátne zmluvné a nezmluvné. Zmluvné školy sú štátom finančne podporované a musia sa riadiť vládnymi predpismi. Tie nezmluvné majú oveľa väčšiu slobodu pri vytváraní školských osnov, ale od štátu nedostávajú žiadnu podporu.
Naša škola patrí medzi tie nezmluvné, čo v praxi znamená, že do školských osnov môžeme zaradiť vyučovanie náboženstva, ranné stíšenia či školské bohoslužby. Škola má tiež vďaka tomu možnosť vybrať si učiteľov, ktorí zdieľajú kresťanské hodnoty.
Znamená to však tiež, že si študenti musia platiť školné, že učitelia majú minimálnu mzdu a že sme závislí od pravidelných darcov. Nie málo učiteľov pracuje dobrovoľne, bez nároku na mzdu. Na škole máme niečo vyše 200 žiakov – od materskej po strednú školu. V triedach je málokedy viac ako 20 detí – čo je atraktívne pre rodičov, ktorí oceňujú individuálnejší prístup k žiakovi ako na iných školách, kde ťažko nájsť triedu s menej ako 30 žiakmi.
Na francúzskych gymnáziách sú všeobecne len tri ročníky, tak je to aj na tom našom. Študenti nerobia prijímacie skúšky, ale musia napísať motivačný list aj prejsť pohovorom, kde vedenie školy okrem iného zaujíma ich vzťah ku kresťanským hodnotám a k Bohu.
Ako vníma komunita školy, kde učíš prebiehajúcu vojnu na Ukrajine?
Samozrejme sme boli dotknutí správami o vojne a pravidelne sa modlíme za mier a za múdrosť pre štátnych predstaviteľov. Žiaci sa veľa pýtajú a na hodinách občianskej výchovy či dejepisu preberajú históriu a politické vzťahy krajín vo východnej Európe.
Veľa žiakov na základnej škole chcelo pomôcť aj konkrétne a od nich vyšla iniciatíva vyzbierať peniaze a poslať ich na pomoc ľuďom utekajúcim pred vojnou. Niekoľko tried teda zorganizovalo predaj koláčikov, ktoré sami žiaci napiekli (pravdepodobne s pomocou rodičov) a následne predávali spolužiakom, učiteľom, rodičom. Okrem toho pripravili pohľadnice a dúfali, že tým potešia ukrajinských rovesníkov. S vedením školy sme sa potom rozhodli, že zbierku pošleme na Slovensko – časť aj na prácu s utečencami, do ktorej sa zapája vaša škola v Martine.
Ako často a prečo sa vraciaš na Slovensko? Čo slovenské ti najviac chýba vo Francúzsku?
Na Slovensko sa vraciam celkom často. Nie je to až tak ďaleko, čiže Vianoce a letné prázdniny som väčšinu času s mojou rodinkou. Okrem toho som s veľkou radosťou a poctou prijala pozvania na stužkové slávnosti (historicky dve prvé) na vašom evanjelickom gymnáziu !
Skús nám tak od srdca povedať, uvažuješ niekedy nad tým, že sa natrvalo vrátiš späť na Slovensko? Ideálne späť na našu školu?
Veľmi si vážim váš záujem. Uvažujem a modlím sa za to.
Ľudka, ďakujeme za tvoj čas a prajeme ti, nech sa ti darí v pracovnom aj osobnom živote.
Za rozhovor ďakuje Dušan Haško
